aktualizované: 18.03.2024 10:59:49

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Branisko‚ Levočské
Branisko je samostatný geomorfologický celok Fatransko-tatranskej oblasti na východnom Slovensku. Jeho najvyšším
bodom je vrch Smrekovica s výškou 1200 m n. m. Pohorie tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S—J o dĺžke
asi 18 km. Na západe a severe hraničí s Levočskými vrchmi a Spišskou kotlinou, na východe so Šarišskou vrchovinou.
Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti. Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko
rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica (1200 m n. m.)
a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica (1129,4 m n .m.). Až tri štvrtiny pohoria sa nachádzajú vo výške
od 700 do 1100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili
zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch. Geologicky možno pohorie rozčleniť na severnú zónu Smrekovice a južnú
zónu Sľubice. Na západe ju od paleogénnych sedimentov oddeľuje poľanovský zlom, na východe sú to šindliarsky zlomy.
Kvôli výraznému zlomovému obmedzeniu a hrasťovitej stavba v minulosti pokladali severnú časť Braniska za jadrové pohorie.
Až novšie poznatky nadobudnuté pri stavbe tunela Branisko napovedajú, že sa celé pohorie je zrejme súčasťou veporika.
Nad ním sa v reliktoch zachovali i horniny gemerika. Smrekovická zóna je analógom ľubietovskej zóny veporika, tvoria ju
migmatity a granitoidy označované ako komplex Patrie. Nad nimi ležia mezozoické vápence a dolomity hronika. Zóna Sľubice
má podobnú geologickú stavbu ako blízky celok Čierna hora. Na severe ho tvoria najmä granitoidy bujanovského komplexu.
V jeho nadloží sa nachádza slabo metamorfovaný sedimentárny obalový komplex označovaný ako ružínska jednotka.
Paleozoikatriasu, lokálne i jury, prevažne pieskovce, karbonáty a bridlice. Južnú časť Sľubice buduje tzv. miklušovský
komplex pozostávajúci z migmatitov, rúl a amfibolitov. Jeho sedimentárny obal tvorí hrabkovská jednotka, ktorá má vrchné
paleozoikum až stredná jura. Pohorie patrí k povodiu Hornádu. Najvýznamenším tokom je Veľká Svinka. Maximálny prietok
vodných tokov tejto oblasti je na jar počas topenia snehu, hlavne v apríli. Okrajové zlomy pohoria sprevádzajú pramene
minerálnych vôd. Najvýznamnejším a hospodársky využívaným je prameň Salvator. Oblasti s menšou nadmorskou výškou
možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári
pohybujú okolo -6 až -7°C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17°C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650-800 mm. S najvydatnejšími
zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku.
 
Levočské vrchy sú pohorie na severe Slovenska s výškou 1000 - 1200 m. Je to celok Poshôľno - Magurskej oblasti.
Je to flyšové pohorie pozostávajúce z masívneho chrbta s najvyššími vrcholmi dosahujúcimi vyše 1200 m. Z neho vybiehajú
na všetky strany rázsochy oddelené hlbokými dolinami. Budujú ich mocné vrstvy pieskovcov, tenšie vrstvy bridlíc, zlepence
a brekcie. Levočské vrchy ležia v dažďovom tieni Tatier, čo spôsobuje menej zrážok. Najvyšším vrchom je
Čierna hora 1289 m (ďalšie vrchy Siminy 1287 m, Ihla 1283 m, Repisko 1251 m, Kuligura 1250 m, Javorina 1224 m,
Zámčisko 1236 m, Škapova 1232 m, Javorina 1225 m, Čiernohuzec 1216 m, Derežova 1214 m). Masívne a ťažšie prístupné
chrbty Levočského pohoria pokrývajú kompaktné smrekové lesy s hojnou prímesou jedle, najmä vo vlhkých dolinách.
Na juhozápadnom a južnom okraji pohoria sa v miernejších polohách zachovali plochy bukovo-dubových lesov s prímesou
jedle. Oblasť Levočských vrchov bola osídlená od 7. storočia slovanským obyvateľstvom avšak výraznejšie bola osídľovaná
až od 13. storočia. Po pustošivých tatárskych vpádoch umožnili uhorskí panovníci v 13.14. storočí usadiť sa vo
vyplienenej krajine nemeckým kolonistom, ktorí dostali osobitné hospodárske výhody.  
 
                                                          
                                                         Dravce - Brezovica.
 
<<<  Dravce sa spomínajú v roku 1263 ako obec kráľovských chovateľov sokolov, v roku 1282 ich Ladislav IV. daroval
Görgeyovcom. V roku 1288 bol založený kláštor antonitov, po jeho zániku získal obec od roku 1555 Melchior Tluk. Jeho
potomkovia prijali priezvisko Dravecký. V roku 1787 mala obec 54 domov a 491 obyvateľov, roku 1828 70 domov a 500
obyvateľov. Zaoberali sa oľnohospodárstvom.  Pri kláštore antonitov vzniklo koncom 13. storočia xenodochium – najstaršia
nemocnica na Spiši, ku ktorej bol pripojený aj chudobinec a útulok pre pocestných. Zaniklo v 16. storočí.  Kultúrny dom
bol otvorený 25.augusta 1957. Do neho sa presťahoval MNV a dovtedajšie miestnosti v budove Jednoty boli prebudované
na pohostinstvo. V tom dni bolo založené aj jednotné roľnícke družstvo
Vlkovce - obec vznikla po tatárskom vpáde. Obec je doložená z roku 1268 ako Vilgustorph, neskôr ako Wylkosdorff (1312),
Wilkisdorff, Vilkusdorf (1317), Vilkfalva (1349), Wilkowcze (1773), Viľkovce (1920), Vlkovce (1927; maďarsky Vilkóc,
Kiskuncfalva; nemecky Kunzendorf. V roku 1317 patrila do Spoločenstva spišských Sasov. V 2. polovici 15. storočia sa
stala poddanskou obcou, v roku 1540 ju dostala ako záloh Levoča. V roku 1605 mala iba 2 zdanené domy,
v roku 1787 mala 15 domov a 114 obyvateľov, v roku 1828 mala 19 domov a 140 obyvateľov. Za I. ČSR si obec zachovala
poľnohospodársky charakter. Pôdu obrábali súkromne hospodáriaci roľníci. Časť obyvateľstva pracoval v priemyselných
podnikoch v Poprade a Kežmarku.
ATC Levočská dolina - rekreačné zariadenie leží v peknom prostredí Levočských vrchov v južnej časti Levočskej doliny.
Od Levoče je vzdialené 3 km. Nerušená príroda okolia je bohatá na lesné plody a huby. V blízkosti zariadenia sa nachádza
vodná nádrž. Využívajú ju hlavne milovníci kúpania, vodných športov a rybári. Pre návštevníkov tu sú vodné
bicykle a člny. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Dravce cez obec Vlkovce, vrchol Brezovica až končí v ATC Levočská dolina.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou pásovou značkou sa nachádza v juhozápadnej časti Levočských vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Dravce.
V ATC Levočská dolina.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                                 Dreveník.
 
<<<  Národná prírodná rezervácia Dreveník. Jeho územie predstavuje travertínovú kopu s plochou 66,9 ha. Kopa je
pretiahnutého tvaru v smere sever - juh, dlhá približne 1,5 km a široká 0,5-0,8 km. Leží v nadmorskej výške 612 metrov.
Dreveník bol prvýkrát vyhlásený za chránené územie ešte v roku 1925, potom v marci 1930. Mnohé pramene však uvádzajú
rok 1953. Táto komplikovaná situácia bola odstránená znovu vyhlásením Dreveníka za štátnu prírodnú rezerváciu
Ministerstvom kultúry SSR úpravou číslo 2964/1982 - 32 z 30. apríla 1982 s účinnosťou od 1. júla 1982. Dreveník patrí
medzi najstaršie hránené územia na Slovensku. Dreveník je považovaný za jeden z najväčších a najstarších travertínových
vrchov na Slovensku. Jeho existencia  sa uvádza od konca treťohôr až začiatku štvrtohôr. Oproti ostatným travertínovým
kopám (Pažica, Sivá Brada) má  Dreveník rozsiahle mechanické rozrušenie (skalné veže, jaskyne, pukliny a pod.). Okraje
Dreveníka tvoria strmé, veľmi zrázne, až 20 metrov vysoké steny. Erózia zrážkovej vody z nich utvorila kameňovité rokliny,
travertínové bloky a bašty. Na plošine sú typické krasové javy, ako pukliny, dutiny, závrty a škrapy.
>>> 
Trasa fotogalérie :
Začína v sedle medzi Ostrou horou pokračuje cez vrchol Dreveník až končí v obci Žehra.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza v Hornádskej kotline a vedie vrcholom najväčšej travertínovej
kopy v strednej Európe.
Prístup na trasu fotogalérie :
Z Parkoviska pod Spišským hradom.
V obci Žehra.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                   Sedlo Humanec – Dúbrava – Spišské Vlachy.
 
<<<  Dúbrava - ako osada Dobra sa spomína prvýkrát v roku 1293. Od roku 1300 sa užíva dnešný názov Dúbrava,
čo je zrejme odvodené od dubového hája. V minulosti bola súčasťou panstva Csákyovcov, významného rodu, sídliaceho
na Spišskom hrade. Na základoch pôvodného kostola, o ktorom niet písomných dokladov, posvätili v rokoch 1653-1654
Kostol sv. Jána Krstiteľa, ktorý vysvetil spišský prepošt Juraj Bársony. Boli v ňom tri oltáre: oltár sv. Jána Krstiteľa
(v súčasnosti je v umelecko-historickej expozícii Východoslovenského múzea v Košiciach), oltár Panny Márie a oltár
sv. Mikuláša. Bol tu aj vzácny rímsky misál, vytlačený v roku 1574 v Benátkach gotickými literami. Na kostolnej veži boli
štari zvony. Pri veľkom požiari v roku 1838 vyhorela vrchná časť kostola i veže a celý vyšný koniec obce. Kostol bol neskôr
opravený a v roku 1926 bola veža obnovená z milodarov amerických krajanov. V roku 1968 bol kostol prestavaný do
súčasnej podoby. Neďaľeko obce stála kaplnka pri „kyslej vode” (minerálna voda s vysokým obsahom železa), ktorú dal
postaviť faraár Ján Czabafy. V roku 1809 pri prietrži mračien do kaplnky udrel blesk a celú ju zničil. Prvá škola bola v
Dúbrave postavená v roku 1813, nová škola v roku 1907. Do priestorov kultúrneho domu, postaveného v rokoch 1985-1990
presťahovali základnú školu v roku 1996 a v roku 2001 aj materskú školu. Sídli v ňom aj obecný úrad. Prvé zmienky o
hasičskom spolku sú z rokov 1917-1920. Oficiálne bol Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý tu pôsobí aj v súčasnosti, založený
v roku 1937. Na vyšnom konci vyviera výdatný prameň kvalitnej pitnej vody, ktorým je zásobená nielen Dúbrava, ale aj
mesto Spišské Podhradie. Traduje sa, že kedysi bola odtiaľ vedená voda drevenými rúrami až na Spišský Hrad.
Olšavka - Z demografického hľadiska je najmenšou obcou v okrese. Prvá zmienka v r. 1245 Olsavica. Občania si z
vlastných zbierok postavili Kostol sv. Pia X., vysvätený r. 1971.
Spišské Vlachy - po tatárskom vpáde sa uhorský kráľ Belo IV. snažil osídliť spustošené územie, pozýval hostí, a tak sa k
pôvodnému slovanskému obyvateľstvu usadili Valóni. Aby si ich Belo IV. získal, udelil im listinou z 31. mája 1243 významné
práva a privilégia, ktoré sú zároveň prvou písomnou zmienkou o meste. V roku 1404 daroval Žigmund tunajšej fare obec
Kolinovce. O osem rokov neskôr sa ako jedno z 13-tich najvýznamnejších zo zväzku 24 spišských miest ocitajú na
dlhých 360 rokov v poľskom zálohu. V roku 1923 im bol titul mesta odňatý a stali sa obcou, avšak uznesením Slovenskej
národnej rady z 28. apríla 1992 boli Spišské Vlachy znovu vyhlásené za mesto. V erbe majú v hornej časti v červenom
poli dvojramenný kríž, v dolnej časti v modrom poli hlavu sv. Jána Krstiteľa. K rozvoju mesta a zvýšeniu jeho obchodného
významu výrazne prispela jeho priaznivá poloha pri "veľkej" ceste, tzv. gemerskej, ktorá spájala Spiš s Dolnou zemou a
Poľskom. Spišské Vlachy označované aj ako banícke mesto "Bergstat", mali podľa privilégií získaných od uhorských
panovníkov právo konať štyri výročné jarmoky v roku, neskôr týždenné trhy. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v sedle Humanec na hrebni Braniska a pokračuje cez obec Dúbrava, Olšavka až končí v meste Spišské Vlachy.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou značkou miestneho značenia sa nachádza na západnom svahu hrebeňa Braniska medzi
vrcholom Sľubica a sedlom Branisko do obce Dúbrava. Ďalej chodníék pkračuje neznačenou poľnou cestou cez
obec Olšavka do mesta Spišské Vlachy.
Prístup na trasu fotogalérie :
V sedle Humanec na hrebeni Braniska.
V meste Spišské Vlachy.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                           Kamenná Baba.
 
<<<  Národná prírodná rezervácia Kamenná baba sa nachádza na úpätí pohoria Branisko, neďaleko obce Lipovce.
Územie o rozlohe takmer 340ha bolo vyhlásené za prírodnú rezerváciu v roku 1964. Prevýšenie územia rezervácie
dosahuje 450m, pričom jej najvyšší bod leží v nadmorskej výške 995m. Akousi centrálnou osou rezervácie je
Lačnovský kaňon, cez ktorý preteká Lačnovský potok. Približne v polovici kaňonu sa nachádza začína žltá turistická
značka, ktorá vyznačuje odbočku z kaňonu ku Vrátnici - veľkému bralu, stojacemu povyše potoka na juhozápadnej
strane kaňonu s veľkým otvorom pripomínajúcim bránu. Samotný Lačnovský kaňon lemujú pozoruhodné kamenné
útary - dolomity. Predovšetkým je to Kamenná baba - skalnatý útvar pripomínajúci ženu. Územie rezervácie je z viac
ako 90% zalesnené a nachádza sa na ňom viacero menších a väčších jaskýň. Najznámejšou z nich je jaskyňa
ZLÁ DIERA, ktorá je sprístupnená verejnosti. Národná prírodná rezervácia Kamenná Baba patrí do sústavy
chránených území členských krajín Európskej únie - NATURA 2000. Na jej území bolo zaznamenaných 10 biotopov,
2 rastlinných a 3 živočíšnych druhov. Stretnúť by ste tam mali napríklad orla skalného, bociana čierneho,
či výra skalného. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v doline Kopytovského potoka cez vrchol Červená skala až končí v Lačnovskom kaňone.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti podcelku Smrekovica v pohorí Branisko
nad obcou Lipovce.
Prístup na trasu fotogalérie :
Prístup modrou značkou z obce Lipovce dolinou Kopytovského potoka.
Prístup červenou značkou z obce Lipovce Lačnovským kaňonom.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                             Krompachy – Kaľava – Vojkovce – sedlo Predky.
 
<<<  Krompachy - Prvý hodnoverný písomný doklad o existencií Krompách pochádza z listiny kráľa Ladislava IV. z roku 1282.
V tej dobe boli majetkom kráľovského Spišského hradu. Od začiatku 14. storočia pribúdajú listinné doklady s údajmi o
obchode s meďou, trhových právach, významných osobnostiach a ozbrojených konfliktoch. Obdobia bez vojen boli vyplnené
vnútornými majetkovými spormi, alebo povstaniami, ktoré vždy znamenali prekážku pre rozvoj. Napriek tomu v 16. storočí
bývalo v Krompachoch toľko šľachtických rodín, že vytvorili samostatný administratívny celok. V tomto období tiež do mesta
prichádzali bohatý kupci s rodina. V roku 1602 bola po dohode so zemepán poddanská práca nahradená odvodmi.
Odvtedy boli Krompachy považované za slobodné kráľovské mesto. Roku 1670 do mesta vpadli Kuruci. Miestnymi
zemepánmi sa v tom období stal rod Csákyovcov. V roku 1831 vypukli v meste tri spišské sedliacke povstania, ktoré
súviseli s epidémiou cholery. Po ich potlačení bolo popravených 12 osôb. Začiatok priemyselného rozvoja nastal v
roku 1841, kedy Ľudovít Trangus s ďalšími podnikateľmi založil modernú železiareň a valcovňu. V roku 1848 sa zemepán
A. V. Csáky vzdal svojich práv a nárokov voči mestu. Na prelome 19. a 20. storočia dosahuje mesto a železiareň najväčší
rozmach. Železiareň zamestnávala viac ako polovicu obyvateľov / 3500 zo 6500 / a jej produkcia dosahovala 85 tisíc ton
železa a viac ako 100 tisíc ton ocele ročne, čím sa stala najväčšou železiarňou v Uhorsku. V roku 1889 vznikla v
Krompachoch prvá vodná elektráreň na Slovensku s výkonom 22 kW
Kolinovce - prvá písomná zmienka o obci pochádza z r. 1312. ako villa Colinii, neskôr premenovaná na Kolendorf alebo
 Kolinfalva. V r. 1409 obec, vtedy panujúci kráľ Žigmund, daroval fare Spišské Vlachy ako základinu slúženiu
 každodennej svätej omše  ku cti sv. Jána Krstiteľa za kráľových rodičov. Okolo roku 1830 bol v  Kolinovciach postavený
klasicistický kostol ku cti svätého Františka  z  Assisi. Išlo o stavbu sieňového typu s troma poľami pruskej klenby.
Oltár v klasicistickom štýle, portikový, s obrazom sv. Františka Assiského.
Kaľava - existovala už v 13. stor., v pís. prameňoch sa objavuje začiatkom 14. stor. Prvýkrát v listine Spišskej kapituly
z 2. 5. 1300 ako majetok rodiny zo Žehry (Kaloua). Od pol. 15. stor. bola súčasťou richnavského hradného panstva.
Obyvatelia boli roľníci a poľnohospodársky robotníci. Časť pracovala v blízkych Krompachoch, ktoré sú aj dnes pre
niektorých pracoviskom. Po r. 1989 ožilo drobné súkromné podnikanie. Pôvodný rím. kat. kostol Povýšenia sv. Kríža bol
postavený v r. 1933. Na jeho mieste postavili v r. 2001 nový.
Vojkovce - patria k najstarším spišským obciam so slovanským osadením. Už koncom 13. Storočia sa v listinách uvádzajú
ako dedina ( VILLA VOYK 1290. ) Neskoršie pomenovanie má viac podôb napríklad Wykfoula, Woyk, Wojkenadorf,
Wojkovce, Vojkócz, Vojkfalva. Spočiatku patrili rodu Žehranských (Szigray) zo Źehry, od 16. storočia boli súčasťou hradného
panstva Spiš. V 17. storočí ich majitelia Spišského hradu Čákiovci zálohovali rodine Holló. V strede obce na malej
vyvýšenine sa nachádza malý cintorín. Pôvodne to bola okrajová časť obce. Miesto po malej kaplnke si obyvatelia zvolili
pre stavbu nového chrámu.  Kostol svätého Bartolomeja sa začal stavať v roku 1990, vysvätený bol v roku 1992. O dva
roky potom architekt za toto dielo bol ocenený prestížnou cenou Spolku architektov Slovenska a Fondu výtvarných
umení – Cenou Dušana Jurkoviča. V kategórii architektonickej tvorby získal cenu práve architekt Rybarčák za zrealizovanie
diela „ Rímsko-katolícky kostol svätého Bartolomeja vo Vojkovciach“ a to za výnimočné architektonické hodnoty. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Krompachy cez obec Kolinovce, Kaľava, Vojkovce až končí v sedle Predky pod vrcholom Sľubica.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza v najjužnejšej časti hrebeňa Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Krompachy.
V obci Kolinovce.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
      
                                                                            Lačnovský kaňon.
 
<<<  Krasové tiesňavy sú jedným z najpríťažlivejších prvkov, na ktoré je slovenská príroda bohatá. Tie najznámejšie sa
nachádzajú v Slovenskom raji, avšak aj iné majú svoje navštevované atraktívne doliny. Jednou z nich je aj Lačnovský kaňon,
dvojkilometrová tiesňava v severnej časti pohoria Branisko, ktorý poznajú ľudia aj pod názvom Kamenná baba.
Lačnovský potok, ktorý sa rodí z prameňov vo svahu Magury (tá, mimochodom, patrí už do pohoria Bachureň), vstupuje
hneď za Lačnovom do bloku vápencov a dolomitov a vyhĺbil v nich peknú tiesňavu, bohatú na skalné útvary, jaskynné
priestory, vodopády, pereje a iné atrakcie. Okrem iného, zaujímavá je aj rastlinná inverzia - teda, že pri dne tiesňavy rastú
vysokohorské druhy, keďže sa tam drží chladný vzduch a vysoko nad nimi, na bralách, teplomilná flóra. Každoročne
možno na strmých svahoch tiesňavy nájsť napríklad poniklec, ale aj iné vzácne rastliny, napríklad reliktné boriny.
Ak návšteník postupuje smerom z Lipoviec, známych aj prameňom minerálnej vody Salvator, ako prvá mu do oka padne
skalná brána Závora, neskôr po pravej strane Ďusovnica, Rozlámaný pilier a Slepý pilier. Dolina sa následne zužuje,
vstupuje do svojej najatraktívnejšej časti. Na polianke Kúty sú okrem chát aj bralá Malá a Veľká čižma. Nasledujú
Kamenné vráta so železným rebríkom a vodopádom, ktorý je nádherný najmä v období topenia snehu, prípadne
výdatnejších dažďov. V tejto časti majú steny, zvierajúce tiesňavu, výšku vyše sto metrov. Po ľavej strane sa dvíha masív
Kamennej baby, na ktorú sa viaže povesť o zlej macoche. Pokračuje Dlhým hrebeňom, na konci ktorého sú známe skalné
útvary Komín a Vrátnica. Oproti nim, na pravej strane, sa týči najväčšia atrakcia celej tiesňavy - 60 metrov vysoká skalná
ihla Mojžišov stĺp, podobná dominanta ako Cukrová homoľa v Zádielskej doline. Na Mojžišov stĺp nadväzujú Deravé zuby,
na druhej strane doliny sa týčia Trojčatá. Tiesňava sa pomaly rozširuje, ponúka niekoľko pekných kaskád a výraznú
skalnú stenu Cintorín. Na záver má turista možnosť vychutnať si melancholickú atmosféru vrchárskej osady Lačnov,
ktorá je dnes už skôr chalupárskou enklávou. Celé územie je pre vysokú krajinársku hodnotu a aj spomínané rastlinné
a živočíšne druhy chránené. Národná prírodná rezervácia Kamenná baba bola vyhlásená už v roku 1964 na rozlohe
takmer 128 hektárov. >>>
Trasa fotogalérie :
Sa nachádza v Lačnovskom kaňone.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti podcelku Smrekovica v pohorí Branisko
nad obcou Lipovce.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Lipovce.
V obci Lačnov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                                       Levočská dolina.
 
<<< Levoča vznikla z dvoch pôvodných slovanských osád, ktoré pravdepodobne spustošili Tatári v roku 1241. Najstarším
písomným dokladom, v ktorom sa prvý krát vyskytuje pomenovanie Levoče ako ,,Leucha", je listina Belu IV. z roku 1249.
V roku 1271 sa Levoča stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. V roku 1317 sa už spomína výslovne ako
kráľovské mesto. Jej rozvoju podstatne pomohla výsada práva skladu, udelená Levoči Karolom Róbertom v roku 1321.
Táto výsada nútila zahraničných kupcov zostať v meste 15 dní a ponúknuť svoj tovar na predaj. Kráľ Žigmund oslobodil
v roku 1402 levočských kupcov od práva skladu iných miest, v roku 1411 rozšíril levočské právo skladu aj na domácich
kupcov. V roku 1419 boli Levočania oslobodení od platenia tridsiatkov v celom Uhorsku. Tým sa otvorili neobyčajné
možnosti slobodného obchodovania. Priaznivý vývoj mesta vyvrcholil na prelome 15. a 16. storočia a umožnil vznik takých
umeleckých skvostov, akým je dielo Majstra Pavla z Levoče v Chráme sv. Jakuba. Sľubný vývoj mesta prerušil v 16. storočí
rozsiahly požiar a v 17. storočí protihabsburgovské povstania. Napriek tomu Levoča v tomto období zostala centrom
Spiša a v 19. storočí sa stáva strediskom slovenského národného hnutia. Bolo tu založené známe Levočské lýceum,
na ktoré prišli v r. 1844, po zosadení Ľudovíta Štúra z katedry, jeho žiaci z Bratislavy na čele s Jankom Franciscim.
Z významných slovenských básnikov a národných dejateľov, ktorí v Levoči študovali alebo pôsobili, treba spomenúť
so svojimi hradbami a urbanistikou si zachovala charakter stredovekého mesta. Je mestskou pamiatkovou rezerváciou
a vďaka množstvu pamiatok a umeleckých skvostov patrí medzi najkrajšie historické mestá na Slovensku. Najvýznamnejšou
a jedinečnou pamiatkou je Chrám svätého Jakuba so svojimi 11 gotickými a renesančnými krídlovými oltármi, vrátane
najvyššieho dreveného gotického oltára na svete (18,6 m). Mesto má obrovské stredoveké námestie obklopené
renesančnými domami, známu renesančnú radnicu, ďalšie dva vzácne kostoly s barokovým interiérom, klasicistické budovy
župného domu a evanjelického kostola. Historické centrum obklopuje mohutný hradobný systém s dĺžkou 2,5 km.
Od 16. storočia až do konca roku 1922 bola Levoča sídlom Spišskej župy. V rokoch 1806-1826 postavil pre ňu architekt
z Egru Anton Povolný veľkolepú administratívnu budovu, župný dom, ako sídlo administratívy. Klasicistický sloh pritom
prispôsobil renesančnému prostrediu Levoče zdôraznením horizontálnych línií. Považuje sa za najkrajší župný dom v
bývalom Uhorsku. Dnes opäť zreštaurovaná budova slúži administratívnym účelom.   
Levočská dolina je mestská časť mesta Levoča. Táto mestská časť je ľudovo nazývaná jednoducho Dolina. V minulosti
bola samostatnou obcou a svojím spôsobom ju jej obyvatelia považujú za dedinu. Z historického hľadiska sa v tejto dedine
v predminulom storočí ťažila nejaká ruda (spomínali najstarší obyvatelia) - pozostatok bývalej bane (diera) sa dá ešte
stále identifikovať v priľahlom kopci v lese, pričom z tejto časti vyteká aj malý prameň vody, ktorý sa v silnom daždi mení
na malý potôčik. Neďaleko Levočskej Doliny sa nachádzajú Levočské kúpele, v ktorých vraj bola svojho času drôtovňa
a malá vodná elektráreň. V Levočskej Doline vraj bola aj garbiareň. V minulom storočí mala Levočská Dolina aj svoju
školu a kultúrny dom. Veľa domov stojacích na konci územia svojho času postavili bývalé Vojenské lesy ako majetky
pre svojich zamestnancov. V súčasnosti sa v Levočskej Doline nachádza lyžiarsky vlek a budujú sa wellness centrá.
ATC Levočská dolina - rekreačné zariadenie leží v peknom prostredí Levočských vrchov v južnej časti Levočskej doliny.
Od Levoče je vzdialené 3 km. Nerušená príroda okolia je bohatá na lesné plody a huby. V blízkosti zariadenia sa nachádza
vodná nádrž. Využívajú ju hlavne milovníci kúpania, vodných športov a rybári. Pre návštevníkov tu sú
vodné bicykle a člny. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Levoča a pokračuje neznačenou cestou Levočskou dolinou až končí v ATC levočská dolina.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v juhozápadnej časti Levočských vrchov, severne od mesta Levoča.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Levoča.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                         Levočské vrchy.
 
<<<  Toryska - názov obce Torysky je odvodený od rieky Torysy, ktorá sa od 13. storočia v listinách vyskytuje pod
názvom Tarcha, Tarcza, a ktorý má slovanský slovný základ. V listine uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho
z 15. 9. 1284 je prvýkrát spomínané aj územie okolo prameňa rieky Torysy (Tarchafeu), t. j. približne oblasť, kde
ležia dnešné Torysky. Nie je to avšak ešte doklad svedčiaci o existencii obce. Z ďalších listín vieme, že po smrti kráľa
Žigmunda (1437) sa Görgeyovci zo Spišského Hrhova neprávom zmocnili veľkej časti lesa zvaného "Trisko", ktorý
ležal v chotároch obcí Vyšné a Nižné Repaše. Po prešetrení záležitosti tento les v roku 1439 kráľ Albrecht Habsburský
prisúdil mestu Levoči. Až 3. 5. 1537 sa richtár a mestská rada Levoče rozhodli usadiť na tomto území Rusínov na
valašskom práve a ich obci vyčlenili pomerne veľký chotár. Dedina dostala pomenovanie "Torizka", pravdepodobne
podľa malého prameňa Torysy (parva Torizka alias Kystarcza), s ktorým sa stretávame v dokumentoch zo 16. storočia.
Levočské vrchypohorie na severe Slovenska s výškou okolo 1 000 – 1 200 m. Je to celok
Je to flyšové pohorie pozostávajúce z masívneho chrbta s najvyššími vrcholmi dosahujúcimi vyše 1 200 m. Z neho
vybiehajú na všetky strany rázsochy oddelené hlbokými dolinami. Budujú ich mocné vrstvy pieskovcov, tenšie vrstvy bridlíc,
zlepence a brekcie. Levočské vrchy ležia v dažďovom tieni Tatier, čo spôsobuje menej zrážok. Masívne a ťažšie prístupné
chrbty Levočského pohoria pokrývajú kompaktné smrekové lesy s hojnou prímesou jedle, najmä vo vlhkých dolinách.
Na juhozápadnom a južnom okraji pohoria sa v miernejších polohách zachovali plochy bukovo-dubových lesov s prímesou
jedle. Oblasť Levočských vrchov bola osídlená od 7. storočia slovanským obyvateľstvom avšak výraznejšie bola osídľovaná
až od 13. storočia. Po pustošivých tatárskych vpádoch umožnili uhorskí panovníci v 13.14. storočí usadiť sa vo
vyplienenej krajine nemeckým kolonistom, ktorí dostali osobitné hospodárske výhody. Pod vplyvom baníctva a remesiel
sa v blízkosti pohoria vyvinuli mestská sídla Levoča, Kežmarok a Ľubica. Neskôr v 13.15. storočí boli odlesnené
doliny dosídlené valašským obyvateľstvom (Torysky, Repaše, Oľšavica, Ihľany). >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Torysky a pokračuje neznačenou cestou cez vrchol Javorina, Gehuľa, Levočskou dolinou až končí
v ATC Levočská dolina.
Poloha  trasy fotogalérie :
Neznačený chodník sa nachádza v juhozápadnej časti Levočských vrchov, severne nad mestom Levoča.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Torysky.
V Levočskej doline.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
          
                                                                        Lipovce – Nad Šošnou .
 
<<<  Obec Lipovce leží v Lipoveckom údolí na rozhraní dvoch pohorí - Braniska a Bachurne. Vysoké prírodné hodnoty
potvrdzuje aj chránená prírodná oblasť Salvatorské lúky s plniarňou stolovej minerálnej vody Salvator. Vznik obce Lipovce
sa predpokladá už v 13. stor. V histórii sa však po prvýkrát spomína až v roku 1320 pod názvom Lypouch v súvislosti s
rozdelením dedičných majetkov šľachtica Mikuláša zo Svinej. Majetkovou súčasťou tohto panstva zostala nepretržite
aj v 14.-16. stor., až na krátke obdobie okolo roku 1427, keď patrila Detrichovi z Brezovice. Začiatkom 13. stor. postavili
v chotári obce kráľovský hrad, ktorý Ondrej II daroval Kecerovcom. Zbúraný bol koncom kuruckých vojen (1591).
Obec v roku 1600 pozostávala z 25 obývaných poddanských domov, majerských budov, mlyna, pivovaru, kostola, fary
a školy. Koncom 16. stor. boli Lipovce stredne veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom.
Názvy obce: 1320 Lypouch, 1773 Lipowecz, 1786 Lipowce. Poloha obce je v doline potoka Lipovec, ktorý je prirodzenou
hranicou Šarišskej vrchoviny a Braniska. Obec sa radí medzi typické podhorské obce so zameraním na poľnohospodárstvo,
so zvýšeným chovom dobytka a ťažbou dreva. Popri poľnohospodárstve sa tu vyrábali šindle, laty, odkvapové rúry a pálilo
sa drevené uhlie. Povozníctvo vo väčšej miere slúžilo na odvoz dreva a minerálnej vody Salvator. V obci sa nachádza
pôvodne gotický katolícky kostol, ktorý bol v roku 1663 prestavaný na renesančný. V roku 1882 bola k nemu pristavaná
svätyňa. V obci je zriadená pamätná izba venovaná ThDr. Jánovi Andraščíkovi, ktorý svojou literárnou činnosťou a širokým
záberom na poli hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho a národného povznesenia pospolitého ľudu si právom zaslúži,
aby jeho svetlá pamiatka bola i v jeho rodisku oživená. Pamätná izba nezabúda ani na prírodné zvláštnosti, ktorými obec
Lipovce vo svojom okolí oplýva. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Lipovce a končí v sedle Pod Šošnou nachádzajúcom sa v  bočnom hrebeni vybiehajúcom z hlavného
hrebeňa Braniska v sedle Pod Magurou.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti podcelku Smrekovica v pohorí
Branisko nad obcou Lipovce.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Lipovce.
 
Mapa polohy fotogalérie :
                                    
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                          Lipovce – Renčišov – Sedlo Pod Marduňou.
 
<<<  Obec Lipovce leží v Lipoveckom údolí na rozhraní dvoch pohorí - Braniska a Bachurne. Vysoké prírodné hodnoty
potvrdzuje aj chránená prírodná oblasť Salvatorské lúky s plniarňou stolovej minerálnej vody Salvator. Vznik obce Lipovce
sa predpokladá už v 13. stor. V histórii sa však po prvýkrát spomína až v roku 1320 pod názvom Lypouch v súvislosti s
rozdelením dedičných majetkov šľachtica Mikuláša zo Svinej. Majetkovou súčasťou tohto panstva zostala nepretržite
aj v 14.-16. stor., až na krátke obdobie okolo roku 1427, keď patrila Detrichovi z Brezovice. Začiatkom 13. stor. postavili
v chotári obce kráľovský hrad, ktorý Ondrej II daroval Kecerovcom. Zbúraný bol koncom kuruckých vojen (1591).
Obec v roku 1600 pozostávala z 25 obývaných poddanských domov, majerských budov, mlyna, pivovaru, kostola, fary
a školy. Koncom 16. stor. boli Lipovce stredne veľkou dedinou s takmer výlučne poddanským obyvateľstvom.
Názvy obce: 1320 Lypouch, 1773 Lipowecz, 1786 Lipowce. Poloha obce je v doline potoka Lipovec, ktorý je prirodzenou
hranicou Šarišskej vrchoviny a Braniska. Obec sa radí medzi typické podhorské obce so zameraním na poľnohospodárstvo,
so zvýšeným chovom dobytka a ťažbou dreva. Popri poľnohospodárstve sa tu vyrábali šindle, laty, odkvapové rúry a pálilo
sa drevené uhlie. Povozníctvo vo väčšej miere slúžilo na odvoz dreva a minerálnej vody Salvator. V obci sa nachádza
pôvodne gotický katolícky kostol, ktorý bol v roku 1663 prestavaný na renesančný. V roku 1882 bola k nemu pristavaná
svätyňa. V obci je zriadená pamätná izba venovaná ThDr. Jánovi Andraščíkovi, ktorý svojou literárnou činnosťou a širokým
záberom na poli hospodárskeho, sociálneho, kultúrneho a národného povznesenia pospolitého ľudu si právom zaslúži,
aby jeho svetlá pamiatka bola i v jeho rodisku oživená. Pamätná izba nezabúda ani na prírodné zvláštnosti, ktorými obec
Lipovce vo svojom okolí oplýva.
Renčišov sa spomína z roku 1389 ako súčasť panstva Svinia. Obec je doložená z roku 1389 ako Rezencei, neskôr
ako Rencseso alebo Zvingefev (1426), Synefew (1448), Resencho (1457), Renszissow (1773), Rencschicschcó (1786),
Renčicov (1920), Renčišov (1927); maďarsky Rencsissó, Szinyefő. Obec mala v roku 1427 20 port. Bola majetkom
Semseyovcov, od 16. storočia Szineyovcov. V 19. storočí tu mali majetky Füzyovci, Szirmayovci a iní. V roku 1787 mala
obec 34 domov a 256 obyvateľov, v roku 1828 mala 45 domov a 344 obyvateľov. Boli roľníci, známi tkaním ľanového
plátna a pestovaním čerešieň. Za I. ČSR obyvatelia ostali pri tradičných zamestnaniach. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Lipovce, pokračuje cez sedlo Buče, obec Renčišov až končí v sedle pod Marduňou.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti podcelku Bachureň v pohorí Branisko severne
nad obcou Lipovce.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Lipovce.
V obci Renčišov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                           Mariánska hora – Uloža – Pavľany.
 
<<<  Mariánska bazilika navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore pri Levoči patrí medzi najstaršie pútnické miesta
východného Slovenska. V roku 1247 tu bola postavená prvá kaplnka, ktorá bola výrazom vďaky Spišiakov za ich záchranu
na tomto mieste počas tatárskeho vpádu v rokoch 1241 – 1242. Farár Servác dal v roku 1470 kaplnku prestavať na gotický
kostol a bola tam inštalovaná gotická socha Panny Márie. Je tu vybudovaný exercičný a rehoľný dom a dom pre pútnikov.
Posledná prestavba sa uskutočnila v rokoch 1906-1914, kedy kostol získal dnešnú podobu. Pápež Ján Pavol II. povýšil kostol
Navštívenia Panny Márie 26. januára 1984 na menšiu baziliku. Pri vchode do Mariánskej baziliky je umiestnená pamätná tabuľa
na návštevu Jána Pavla II. Na hlavnom oltári zostala pôvodná gotická socha Panny Márie z 2. polovice 15. storočia a je tu
umiestnený najvyšší drevený gotický oltár na svete (18,6 m).  
Obec Uloža zdá sa, že ide o starú slovenskú obec, nazývanú Olusa alebo Vlusa, ktorá sa dostala po založení súčasnej
Levoče do jej obrovského chotára. Okolo polovice 13. storočia ju dosidlil levočský významný meštan, akiste aj richtár
Levoče a gróf Spoločenstva spišských Sasov Gebul, ktorý ju aj vlastnil. Jeho vdova sa spomína v roku 1280, čo je aj
najstaršia písomná zmienka o obci. Vtedy sa uvádzala pod menom Olusa, v roku 1293 ako Olus. Akiste sa už v roku 1271
dostala do Spoločenstva spišských Sasov, ako obec patriaca Levoči či jej meštanovi. Obec mala už v stredoveku kostol
i faru, z ktorej sa spravovala aj Závada. Kostol bol potom v roku 1754 zbúraný a na jeho základoch bol postavený dnešný
kostol. Vieme o nej, že ju v bojoch medzi Levočou a Kežmarkom viackrát vyplienili. Tak sa stalo napr. v roku 1531 a hneď
na to aj v roku 1532, keď jej Kežmerčania odohnali aj dobytok. Bola to vtedy malá obec. Uloža dostala po roku 1544, kedy
sa Levoča pridala k reformácii, tiež evanjelického farára. Okolo roku 1700 bola obec filiálkou Levoče a spravoval ju levočský
kaplán. Kostol bol zasvätený Bolestnej Panne Márii. V druhej polovici 18. storočia sa obec začala vzmáhať a rásť. Podrobné
údaje o Uloži sú z roku 1880. Uloža bola obcou poľnohospodárskou so značným chovom dobytka. Vyrábali sa tu šindle, tkalo
sa plátno a súkno.
Obec Pavľany vznikla v chotári Jablonova, v roku 1339 sa spomína ako majetok Spišskej kapituly. Obec je doložená
z roku 1242 ako Polan, neskôr ako Polanfolus (1325), Pawlany (1773); maďarsky Pavlyán, Szepesszentpál. V 18. storočí
bola majetkom Spišského biskupstva. V roku 1787 mala obec 37 domov a 253 obyvateľov, v roku 1828 mala 50 domov
a 371 obyvateľov. Dodnes je to poľnohospodárska obec. >>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína v meste Levoča modrou značkou, od smerovníka Kúty pokračuje červenou značkou
do sedla Pavľany, kde pokračuje neznačenou cestou do obce Pavľany.
Poloha  :
Chodník značený modrou a červenou pásovou značkou sa nachádza na južnej hrane Levočských vrchov.
Prístup k chodníku :
V meste Levoča.
 
Mapa polohy foto trasy :
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
   
                                            Rajtopiky – Rudník – Sedlo Branisko.
 
<<<  NPR Rajtopiky je vyhlásená od roku 1982 na výmere 1 196 700 m2  na ochranu lesných a reliktných nelesných
xerotermných spoločenstiev na dolomitickom podklade v pohorí Branisko. Vrchol Rajtopiky dosahuje nadmorskou
výšku 1036m a v jeho okolí vystupujú na povrch skalne formacie triasovych bridlíc, kremencov a dolomitov. Tie vytvárajú
na pomerne dlhom, vyše kilometrovom úseku zaujímavý, členitý, miestami exponovaný skalnatý hrebienok s viacerými
pozoruhodnými formami reliéfu. Z hrebeňa Rajtopikov padajú smerom ku obciam Dúbrava a Harakovce príkre svahy, tzv.
Harakovska strana, na ktorých sa vyskytujú viaceré vzácne druhy rastlín a živočíchov, ako aj povodne lesné spoločenstva.
Tieto strane boli spoločne so spomínaným hrebenom.
Sedlo Branisko - Pohorie Branisko tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S-J o dĺžke asi 18 km. Na západe
a severe hraničí s Levočskými vrchmi a Spišskou kotlinou, na východe so Šarišskou vrchovinou. Na juhu je oddelený
Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti. Sedlo Chvalabohu v priesmyku
Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica
a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica . / Sedlo Branisko „ Chvalabohu “ podľa ľudovej legendy  názov sedlo
dostalo podľa výroku furmanov, ktorý keď došli do sedla si vydýchli a povedali si  „ Chvalabohu sme hore “. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v sedle Humanec a cez vrchol Rajtopiky, Rudník až končí v sedle Branisko.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou pásovou značkou sa nachádza na hrebeni Braniska medzi vrcholom Sľubice a sedlom Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
V sedle Branisko.
V sedle Humance.
 
Mapa polohy fotogalérie :
                                    
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                           Richnava - Predky.
 
<<<  Richnava sa ako obec spomína v roku 1246. Meno je slovansko-germánske. Podľa Levočskej kroniky Gašpara Maina
bol v Richnave založený roku 1261 kláštor križovníkov svätého hrobu. Prvým známym majiteľom bol comes Eugen,
syn Jána „de Rychnou” v roku 1300. Zomrel asi v roku 1304 bez dediča. Ostala po ňom vdova a dve dcéry. Jeho majetky
si rozdelili príbuzní zo šľachtickej rodiny zo Žehry. V roku 1314 sa spomína kostol svätej Kataríny. Po bitke pri
Rozhanovciach od roku 1336 sa Richnava dostala do majetku Perínskych (Perényi) a v ich držbe zostala až do
polovice 15. storočia. V obci vznikol strážny hrad a obec sa stala strediskom hradného panstva, ktoré tvorili Richnava,
Kluknava, Hrišovce, Olcnava, Kaľava, Folkmár, Jaklovce, Žakarovce, Margecany, Slovinky, Krompachy. V roku 1442 sa
vlastníkmi stali bratríci pod vedením kapitána hradu Jána Talafúsa, až do roku 1460, kedy sa stala majetkom Zápoľských.
Po nich dostali panstvo Thurzovci. Po roku 1543, keď umiera Alexius Thurzo, sa v Richnave usadil Andrej Báthory,
manžel Alexiovej najstaršej dcéry. Po vymretí Thurzovcov Richnavské panstvo tiskal Ján Rottal a jeho brat. Po ich
smrti získavajú majetky Csákyovci. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Richnava cez Gavert až končí v sedle Predky.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza na juhovýchodnom svahu najjužnejšej časti hrebeňa Braniska.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Richnava.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                     Sabinov – Uzovské Pekľany – Mindžová - Fričovce .
 
<<<  Sabinov - prvá písomná zmienka o Sabinove ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci je z roku 1248.
Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba.  Významným medzníkom
v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom
spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby.
Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na
slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií. Rozvíjajú sa remeslá a dochádza k značnému rozkvetu
obchodu. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest,
ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča. Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr
hospodárskeho úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinovmalým provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou
výrobou. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou
architektonickou pamiatkou je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel,
požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484-1518 bol kostol neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická,
renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár, ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a
pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče. Kostol bol niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli
urobené v rokoch 1938 -1939, v 70. rokoch bol rekonštruovaný hlavný oltár. V roku1992 bola vykonaná celková vonkajšia
rekonštrukcia. Zvonica pri kostole patriaca do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku1657, zvon
pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum postavené v
renesančnom slohu v roku 1530, v 18. storočí prestavané. Stavebnú panorámu Sabinova dopĺňajú aj grécko-katolícky,
dva evanjelické kostoly a pravoslávny chrám postavené na okrajoch historického jadra.
Uzovský Šalgov - prvá priama písomná zmienka o obci Uzovský Šalgov je v listine kráľa Karola Róberta z roku 1323,
v ktorej Karol Róbert konfirmoval darovaciu listinu z roku 1315. V nej kráľ daroval majetok ležiaci v hornej časti doliny
ňaršanského potoka (asi dnešný potok Šalgov) zemanovi Pavlovi, synovi Andreja z rodu Tekule. Spomínaný majetok bol
pred rokom 1314 kráľovským majetkom a od roku 1315 patril zemanom Tekulovcom. Na tomto majetku už pravdepodobne
existovala dedina Šalgov, ktorej počiatky by sme mohli položiť minimálne na koniec 13. storočia. Aj v súvislosti s pôvodom
mena Šalgov si F. Uličný (1990) myslí, že dedina pravdepodobnejšie jestvovala už pred 14. storočím, ako by vznikla z
iniciatívy zemana Pavla okolo roku 1320. V spomínanej listine z roku 1323 sa Šalgov označuje ešte maďarským názvom
Totfalu, teda Slovenská Ves, čo vystihovalo skutočnosť, že v dedine bývali slovenskí obyvatelia, ktorí sa riadili starým
domácim právom a nie nemeckým (zákupným) právom. Pomenovanie Šalgov (v tvare "Solgou"), ako neskorší trvalý názov
obce, sa prvý raz uvádza v listine o deľbe majetkov zemanov Tekulovcov z roku 1337 spoločne s názvom Totfalua
(v stotožňujúcom spojení oboch názvov aj v listine z roku 1370), samostatne v podobe "Salgov" v listine z roku 1348.
F. Uličný (1990) sa domnieva, že názov Šalgov typologický patrí k názvom odvodeným od osobného mena. Do úvahy
však neprichádza prípadný prvý miestny šoltýs a ani u Tekulovcov sa také meno nevyskytlo. Preto zatiaľ ostáva pôvod
názvu Šalgov nejasný.
Uzovské Pekľany - obec založili na zákupnom práve začiatkom 14. storočia. Obec je doložená z roku 1337 ako ako
majetok vetvy Tekulovcov pod názvom Herdunghau, neskôr ako Herdegenshau (1339), Peklen (1354), Nemethfalua (1360),
Nemethfalu alebo Puklen (1373), Herdegenshorr, que nunc Peklen vocatur (1439), Usowske Peklany (1773), Ussowsske
Peklani (1786), Uzovské Pekľany (1927); maďarsky Úszpeklén. Obec v roku 1427 mala 21 port. Patrila Uszovcom.
V roku 1787 mala 43 domov a 262 obyvateľov, v roku 1828 mala 65 domov a 496 obyvateľov. Ako početní želiari sa
zaoberali poľnohospodárstvom, plátenníctvom a košikárstvom. V polovici 19. storočia sa mnohí vysťahovali.
V roku 1800 bol tu kameňolom.
Fričovce - v lokalite Hradzisko (629 m. n m.) existovalo už v 10. a  11. stor. staroslovanské hradisko. Prvá písomná
zmienka o obci  je z roku 1320, kedy došlo k rozsiahlejšiemu deleniu majetku panstva šľachtického rodu Mersovcov
vo Svinnej. Prvým občanom obce bol šoltýs, t.j. doživotný richtár, pravdepodobne nemecký kolonizátor, ktorý sa volal Frych.
Novoutvorená usadlosť takto už v roku 1320 mala svoj ustálený samostatný chotár. V roku 1334 v obci vznikla prvá fara,
začiatkom 15. stor. v obci už bol kostol, škola a mlyn. V roku 1330 sa uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou rozhodol podmaniť
si hrad Slanec. Na výmenu použil pozemky v obciach Bertotovce, Hendrichovce, Fričovce, Široké a Víťaz. Slanecký hradný
pán Peter Aba vymenené pozemky pridelil svojím synom. Majiteľom Fričoviec sa stal Ján. Ján Frychy sa už v roku 1343
stal šarišským podžupanom aj zakladateľom nového rodu Frych, ktorý pôsobil vo Fričovciach až do konca 17. storočia.
Významnú úlohu vo Fričovciach zohral známy šľachtický rod Berthótyovcov, prenikol do obce koncom 15. a začiatkom
16. storočia. Vo Fričovciach dali postaviť zemiansku kúriu, ktorá sa nachádzala v lokalite  dnešného renesančného kaštieľa.
Koncom 16. storočia už v obci existovali štyri zemianske kúrie, ktoré si dodnes zachovali svoje znaky. Významným nositeľom
fričovskej Berthótyovskej vetvy bol Valent Berthóty. Tento šľachtic dal v roku 1623 – 1630 postaviť renesančný kaštieľ.
Dcéra Mikuláša Bertótyho Viktória sa roku 1760 vydala  za baróna Gillányho a tak sa majiteľmi Fričovského kaštieľa ,
pozemkov a majetku stal rod Gillányovcov. Za hlavného pokračovateľa fričovskej vetvy Gillanyovcov sa pokladá jeden
zo synov Dominika, Imrich. Barón Imrich Gillány bol v rokoch 1913 – 1917  poverený funkciou ministra poľnohospodárstva
v Uhorsku. Obec sa vyvíjala na súčasnú podobu počnúc 1.pol. 13. stor. cez stredovek a novovek ako prícestná radová
dedina. Domy vytvárajú rady , vrúbia cestu a potok v pravidelných vzdialenostiach. Hlavná cesta sleduje kľukatý tok a
 tiahne sa celým katastrom v dĺžke 3,5 km. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Sabinov cez obec Uzovský Šalgov, Uzovské Pekľany, vrchol Mindžová až končí v obci Fričovce
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený modrou a červenou pásovou značkou, potom neznačeným hrebeňom sa nachádza vo východnej
časti podcelku Bachureň v hrebeni Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Fričovce.
V meste Sabinov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
                                    
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                              Sabinov – Bachureň – Lačnovské sedlo – Sedlo Branisko
 
<<<  Sabinov - prvá písomná zmienka o Sabinove ako o v tom čase už značne rozvinutej kráľovskej obci je z roku 1248.
Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeselná výroba.  Významným medzníkom
v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské
práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby.
Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné
kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií. Rozvíjajú sa remeslá a dochádza k značnému rozkvetu obchodu.
Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému
patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča. Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho
úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinovmalým provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. Najstaršie
zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou
je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, požiar roztavil aj zvony.
V rokoch 1484-1518 bol kostol neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková.
Najcennejší je hlavný oltár, ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra
Pavla z Levoče. Kostol bol niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 -1939,
v 70. rokoch bol rekonštruovaný hlavný oltár. V roku1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia. Zvonica pri
kostole patriaca do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou
stavebnou dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum postavené v renesančnom slohu v roku 1530,
v 18. storočí prestavané. Stavebnú panorámu Sabinova dopĺňajú aj grécko-katolícky, dva evanjelické kostoly a pravoslávny
chrám postavené na okrajoch historického jadra.
Pohorie Branisko - tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S—J o dĺžke asi 18 km.
Na západe s Levočskými vrchmi a Spišskou kotlinou, na severe s celkom Bachureň, východe so Šarišskou vrchovinou.
Na juhu je oddelený tokom Hornádu od hrebeňa Galmus, Kluknavským potokom od  masívu Čiernej hory
(Slovenského rudohoria).  Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti.
Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Geologicky možno pohorie rozčleniť na
severnejšiu a masívnejšia Smrekovicu s najvyšším vrchom Smrekovica a južnejšiu Sľubicu s najvyšším vrchom Sľubica.
Až tri štvrtiny pohoria sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 200 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok
spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch.
Podľa ľudového podania názov sedlo dostalo podľa výroku furmanov, ktorý keď došli do sedla si vydýchli 
„ Chvalabohu sme hore “. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Sabinov hlavným hrebeňom Braniska cez vrcholy Marduňa, Bachureň, Lačnovské sedlo, Kravcovú
až končí v sedle Branisko.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený  zelenou pásovou značkou sa nachádza na hlavnom hrebeni pohoria Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Sabinov.
V sedle Branisko.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
                                   
                                                            Sľubica.
 
<<<  Najvyšší vrchol južnej časti hrebeň Braniska. Z vrcholu je nádherný výhľad do širokého okolia.  Vľavo sa začína
Bielou skalou, začiatok hrebeňa Galmus nad Krompachmi, ktorý sa tiahne až po Vranie vrchy. Za Galmusom sa tiahne
hrebeň Volovských vrchov, pokračujú obrysy Vraních vrchov, za nimi sa vypína Kráľová hoľa začiatok hrebeňa
Nízkych Tatier. Horizont prechádza vpravo na siluetu hrebeňa Západných Tatier, postupne zubatý hrebeň Vysokých Tatier
končiaci hrebeňom Belianských Tatier. Pred nimi tajomné a nepoznané Levočské vrchy, končiac na hrebeni Braniska 
a to Smrekovicou a Patriou. Pred nami sa rozprestiera Hornádska kotlina so svojím klenotom pod Sľubicou.
Najväčšia travertínová kopa v strednej Európe Dreveník, najväčší hrad v strednej Európe Spišský hrad a
 historická Spišská kapitula. >>>
Trasa fotogalérie :
Nachádza sa na vrchole Sľubice.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa na vrchole Sľubice v južnej časti hrebeňa Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
Výstup zelenou značkou z obce Vojkovce.
Výstup žltou značkou z obce Richnava.
Výstup zelenou značkou zo sedla Branisko.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                               Spišské Podhradie – Dreveník – Žehra - Vojkovce.
 
<<<  Mesto Spišské Podhradie bolo v 12. storočí skutočným podhradím Spišského hradu, no v nasledujúcom storočí
sa už vyvinulo v mestečko, nezávislé od hradu. Jeho erb má pôvod v 15. storočí a patrí do heraldicky osobitne cennej
skupiny tzv. hovoriacich erbov, ktoré sa svojím motívom viažu k názvu mesta (v prípade Spišského Podhradie k niekdajšiemu
nemeckému názvu Kirchdorf, resp. Kirchdrauf). Najstaršia písomná zmienka je v liste kráľa Bela IV. z roku 1249.
V 12. storočí sa rozvíjalo ako podhradie Spišského hradu. V druhej polovici 12. a v 13. storočí dosídlili mesto nemeckí
prisťahovalci a patrilo do Spoločenstva spišských Sasov. Kráľ Žigmund roku 1412 založil mesto Poľsku spolu s viacerými
spišskými mestami. Významné Trhové práva mesto dostalo roku 1456, odkedy mohlo usporadúvať týždenné trhy
(známy „Podradský štvartek“), ktoré trvali až do polovice 20. storočia. V minulosti boli v Spišskom Podhradí cechy, ktoré
mali vlastné cechové artikuly vydané mestom Spišské Podhradie alebo inými mestami kde už cechy boli.
Spišský hrad - do obdobia začiatku 13. storočia spadá i najstaršia písomná pamiatka týkajúca sa Spišského hradu.
V listine z roku 1209 sa spomína predaj pozemkov na tomto území spišskému prepoštovi Adolfovi. Listina hovorí, že toto
územia bolo vyňaté z právomoci spišského župana, čo znamená, že stredisko župy - hrad - tu musel zákonite existovať.
Začiatok 13. storočia bol období mohutnej stavebnej aktivity na hrade. Po celom obvode koruny skalného masívu vzniklo
rozľahlé opevnenie s novým vstupom s padacou mrežou. Na najstrmšej časti brala vznikol dvojposchodový palác s
hospodárskym prízemím. Ďalšou stavbou bola valcová veža v strede nádvoria, funkčne určená na obranu hradu.
Na stavebných prácach v 13. storočí sa podieľali severotalianski kamenárski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe
Spišskej Kapituly a v Spišskom Štvrtku ako aj na iných stavbách v okolí. Významnou stavbou, pochádzajúcou z tohto
obdobia, ktorá však neprežila neskoršie stavebné úpravy, bola románska kaplnka, nachádzajúca sa nad vstupnou bránou.
V druhej polovici 14. storočia vzniklo na hrade prehradením existujúceho priestoru nové veľké predhradie - stredné
nádvorie - vymedzujúce plochu 150 x 60 metrov. Dolný hrad - rozmerné dolné predhradie, bolo vymedzené opevňovacím
múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou. Definitívny zánik nastal v roku 1780, kedy hrad podľahol ničivému požiaru.
Dreveník - Národná prírodná rezervácia Dreveník. Jeho územie predstavuje travertínovú kopu s plochou 66,9 ha. Kopa je
pretiahnutého tvaru v smere sever - juh, dlhá približne 1,5 km a široká 0,5-0,8 km. Leží v nadmorskej výške 612 metrov.
Dreveník bol prvýkrát vyhlásený za chránené územie ešte v roku 1925, potom v marci 1930. Mnohé pramene však
uvádzajú rok 1953. Táto komplikovaná situácia bola odstránená znovu vyhlásením Dreveníka za štátnu prírodnú rezerváciu
Ministerstvom kultúry SSR úpravou číslo 2964/1982 - 32 z 30. apríla 1982 s účinnosťou od 1. júla 1982. Dreveník patrí
medzi najstaršie hránené územia na Slovensku. Dreveník je považovaný za jeden z najväčších a najstarších travertínových
vrchov na Slovensku. Jeho existencia  sa uvádza od konca treťohôr až začiatku štvrtohôr. Oproti ostatným travertínovým
kopám (Pažica, Sivá Brada) má  Dreveník rozsiahle mechanické rozrušenie (skalné veže, jaskyne, pukliny a pod.).
Okraje Dreveníka tvoria strmé, veľmi zrázne, až 20 metrov vysoké steny. Erózia zrážkovej vody z nich utvorila kameňovité
rokliny, travertínové bloky a bašty. Na plošine sú typické krasové javy, ako pukliny, dutiny, závrty a škrapy.
Žehra - obec patrí k najstarší sídliskám na Spiši. V prvej zmienke z roku 1245 sa spomínajú škody spôsobené tatárskym
vpádom. Kostol sv. Ducha v prechodnom neskororománskom - ranogotickom slohu, ktorý bol dokončený v roku 1275,
prichádzajú obdivovať stovky návštevníkov z celého sveta. Je to vďaka najpozoruhodnejším freskám, akými je napríklad
Arbor vitae - Strom života. Táto freska je typickým príkladom výkladu Písma svätého chudobných.
Olšavka - z demografického hľadiska je najmenšou obcou v okrese. Prvá zmienka v r. 1245 Olsavica. Občania si z
vlastných zbierok postavili Kostol sv. Pia X., vysvätený r. 1971.
Slatvina - v stredoveku sa spomína prvýkrát pod názvom ZEK, v listine uhorského kráľa Belu IV zo dňa 8. Júla 1246.
Rímskokatolícky kostol zasvätený Nanebovzatie Panny Márie, postavený pravdepodobne v 1. Polovici 13. storočia v
 gotickom slohu s peknou románskou vežou.
Vojkovce - patria k najstarším spišským obciam so slovanským osadením. Už koncom 13. Storočia sa v listinách
uvádzajú ako dedina ( VILLA VOYK 1290. ) Neskoršie pomenovanie má viac podôb napríklad Wykfoula, Woyk,
Wojkenadorf, Wojkovce, Vojkócz, Vojkfalva. Spočiatku patrili rodu Žehranských (Szigray) zo Źehry, od 16. storočia
boli súčasťou hradného panstva Spiš. V 17. storočí ich majitelia Spišského hradu Čákiovci zálohovali rodine Holló.
Kostol svätého Bartolomeja sa začal stavať v roku 1990, vysvätený bol v roku 1992. O dva roky potom architekt za
toto dielo bol ocenený prestížnou cenou Spolku architektov Slovenska a Fondu výtvarných umení – Cenou
Dušana Jurkoviča.  >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Spišské Podhradie, popod Spišský hrad, cez Dreveník, obce Žehra, Olšavka, Slatvina až končí
v obci Vojkovce.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou a potom vedie neznačenými poľnými cestami  sa nachádza v Podhradskej kotline.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Spišské Podhradie.
V obci Žehra a Vojkovce
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                   Spišská Kapitula – Sivá Brada.
 
<<<  Spišská Kapitula, ktorá je od roku 1956 mestská pamiatková rezervácia. Kapitula vznikla na križovatke významných
ciest pod Spišským hradom už v 11. storočí. Postupne sa stala cirkevným centrom Spiša a koncom 12. storočia sídlom
prepošstva. Spišská Kapitula je sídlom obnoveného spišského biskupstva a Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka.
Spišská Kapitula aj Spišské Podhradie boli známe kvalitnými školami. Spišská Kapitula bola jedným z najznámejších
religióznych centier v Európe, čo sa premietlo do vzdelávania, rozrastania knižnice a tradícií cirkevného spevu. Pred
trinástym storočím tu existovali sakrálne stavby, chrámy alebo rotundy, ktorých počet je asi 50. V 13.storočí však bola
najväčšia kolonizácia regiónu. Prvá písomná zmienka o Spišskom prepošstve sa nachádza v listine kráľa Ondreja II.
spišskému prepoštovi Adolfovi z roku 1209, ktorou kráľ daruje prepošstvu isté pozemky. Vlastnú zakladaciu listinu
nepoznáme, takže prepošstvo bolo už aj skôr. Vďaka archeologickému výskumu sa dokázalo, že na lúke oproti
Spišskej Kapitule (dnes nazývanej Pažica), existoval najneskôr od 11.storočia veľký kláštor, v ktorom sa dala identifikovať
kaplnka, studňa, baptistérium, obytné a aj hospodárske budovy. Dá sa predpokladať, že šlo o benediktínsky kláštor,
ktorý bol zasvätený sv. Martinovi. Okrem toho v priestore dnešnej Kapituly medzi vežami katedrály a biskupským palácom
boli objavené základy okrúhlej stavby - pôvodnej kaplnky zasvätenej sv. Ondrejovi, ktorá pravdepodobne vznikla v
druhej polovici 11.storočia. Stála tu aj druhá kaplnka Radostnej Panny Márie, známa v druhej polovici 13.storočia ako
pútnická. Stála o niečo nižšie, mala väčšie rozmery a neskôr bola zmenená na pútnickú kaplnku sv. Valentína. Po vzniku
prepošstva a po postavení oveľa väčšieho prepoštského chrámu, slúžila už len ako pútnická a podľa viacerých dokladov
 sa tu bohoslužby slúžili v staroslovienskom jazyku. Počas prvých storočí prebiehal boj medzi spišskými prepoštami a
ostrihomskými arcibiskupmi o nezávislosť prepošstva od Ostrihomu. Pápež  Pius II. v roku 1458 potvrdil výlučnú
právomoc prepošta nad obyvateľmi Spiša a pápež Sixtus IV. ju v roku 1472 rozšíril, keď povolil prepoštom používať na
ich území biskupské insígnie. Nová situácia nastala po skončení poľského zálohu v roku 1772. Dňa 15.januára 1776
vydala Mária Terézia listinu o založení Spišského biskupstva, čo Sv. Stolica potvrdila dňa 13.marca 1776. Zriadením
biskupstva sa prepoštský kostol stal katedálou a kolegiátna kapitula sa premenila na kapitulu sídelnú. Súčasťou nového
biskupstva sa stali vtedajšie župy Spiš, Liptov a Orava. V roku 1648 tu bolo založené jezuitské gymnázium, v roku 1815
tu vznikol kňazský seminár a v roku 1819 najstarší učiteľský ústav v celom Uhorsku. No po komunistickom prevrate boli
seminár a aj učiteľský ústav poštátnené. V ich priestoroch bola vojenská, neskôr policajná škola a policajný archív.
Kanonici boli odstránení a postupne vymreli. V roku 1989 objekty prevzala späť cirkev, opäť vznikol  kňazský seminár.
Sivá Brada je travertínová kopa nachádzajúca sa neďaleko Spišského Podhradia. Na vrchole vyviera minerálny prameň
vytvárajúci malé jazierko, ďalšie minerálne pramene vyvierajú v okolí. V súčasnosti je to národná prírodná rezervácia.
Kopa sa nachádza v Hornádskej kotline v nadloží sedimentov centrálnokarpatskej paleogénnej panvy. Ako ostatné
travertínové kopy v okolí Spišského Podhradia je aj Sivá Brada dôsledkom existencie križovania zlomov vo východnom
pokračovaní vikartovského chrbta a zlomami obmedzujúcimi pohorie Branisko. Pozdĺž zlomov dochádza k výstupu
cirkulujúcich podzemných vôd bohatých na CO2 z podložných druhohorných vápencov v hlbších častiach panvy.
Travertíny sú holocénnehorecentného veku. Súčasná aktívna kopa vznikla ako parazitická vyvieračka na úpätí
staršej kopy pred niekoľkými desiatkami rokov.>>>
Fotogaléria :
Trasa fotogalérie začína na Spišskej Kapituly a končí na Sivej Brade.
Poloha  :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza východne od mesta Spišské Podhradie.
Prístup k chodníku :
V meste Spišské Podhradie.
Na parkovisku pod Sivou Bradou.
 
Mapa polohy foto trasy :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                            Štefanovce – Búče - Lačnov .
 
<<<  Štefanovceobec na Slovensku v okrese Prešov. Leží v západnej časti okresu, v Šarišskej vrchovine. Sídlisko
založil šoltýs s roľníckymi usadlíkmi okolo roku 1320. Patrila k panstvu Svinia. Rím.-kat. kostol zo 14. storočia bol
v 18. a 19. storočí stavebne upravený. Obec je doložená z roku 1331 ako (villa) Stefani, neskôr ako Stephanwagasa (1338),
Estvanugasa (1427), Stefanowcze (1773), Ssteffanowze (1786), Sstefanowce (1808); maďarsky Istvánvágás.
Do začiatku 15. storočia bola súčasťou panstva Svinia. V roku 1427 mala 17 port. Patrila Berzeviczyovcom, neskoršie
Szinyeovcom, v 17. storočí Merseovcom. V roku 1787 mala 32 domov a 182 obyvateľov, v roku 1828 mala 22 domov
a 192 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom oviec a plátenníctvom. Za I. ČSR sa zamestnanie
obyvateľov nezmenilo.
Lačnov - Lipovce miestna časť Lačnov: Existoval na panstve Sviňa pravdepodobne skôr ako sa o ňom dozvedáme
z písomných prameňov, prvýkrát v roku 1389 / iný prameň 1301 /. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Štefanovce, vrchol Mindžová, sedlo Pod Magurou, Lačnovské sedlo až končí v obci Lačnov.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou, zelenou a červenou  pásovou značkou sa nachádza vo východnej časti podcelku Bachureň
v pohorí Branisko.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Štefanovce.
V obci Lačnov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                    Vyšný Slavkov – Smrekovica – Sedlo Prašivá – Vyšný Slavkov.
 
<<<  Vyšný Slavkov - prvé materiálne dôkazy o osídlení chotára siahajú do vzdialenej minulosti, kde sa môže hovoriť o
púchovskej kultúre z doby halštatskej, na ktorú nadväzovalo sídlisko z prelomu letopočtov. Archeológovia sa pri svojich
výskumoch opierajú o katastrálne názvy obcí. Veľmi zaujímavým názvom v chotári je Hradisko. Toto pomenovanie
poukazuje na to, že pravdepodobne sa tu nachádzalo hradné opevnenie z obdobia po príchode Slovanov na toto územie. 
Z historického hľadiska je presné vymedzenie začiatkov existencie Vyšného Slavkova nemožné, keďže ani väčšie mestá
Spiša nemajú presné určenia. V súvislosti s istými udalosťami, ktoré boli historicky zaznamenané, je možné dosť presne
určiť totožnosť či časovosť. Približne v čase výstavby Spišského hradu začiatkom 13. storočia je spomínaná oblasť
silného prúdu vody v údolí Slavkovského potoka – Slavkovské žriedlo. Takto prichádzame k najstarším dôkazom o osídlení.
Najstaršiu zachovanú písomnú správu o Spiši vydal kráľ Ondrej II. v roku 1209. Písomné dôkazy o osídlení terajšej dediny
Vyšný Slavkov sú útržkovité. Z roku 1754 sa zachoval zoznam miestnych zemepánov: Franciscus Horváth-Kissevicz,
vdova po Ladislai Kolacszkovszký, Stephanus Kolacszkovszký, Emericus Radácsy, Casparus Simoni, Mathias Neiblingh,
vdova po Casparis Roll, Ignatius Vitkócsy. V súčasnosti sa v obci nachádza už iba meno Kolačkovský. 
Smrekovica - najvyšší vrch pohoria Branisko. Dominuje severnej časti - rovnomennému podcelku, ktorý od nižšej
južnej časti oddeľuje priesmykBranisko Vrchol ponúka obmedzené výhľady na Spiš, Šariš, Levočské vrchy a počas
dobrej viditeľnosti i Tatry. >>>
Trasa chodníka tvorí uzavretý okruh.
Trasa začína v obci Vyšný Slavkov žltou značkou až na vrchol Smrekovice. Naspäť sa vrátiť žltou značkou k smerovníku,
kde sa odbočí vľavo miestnym značením bielo-žltými trojuholníkmi smerom do sedla Prašiva. V sedle odbočiť vpravo
žltou značkou do obce Vyšný Slavkov.
Poloha :
 Smrekovica  sa  nachádza sa v severozápadnej časti pohoria Branisko, nad obcami Vyšný Slavkov a Poľanovce.
Prístu / Výstup na Zádielsku planinu:
Žltou značkou z obce Vyšný Slavkov.
Modrou značkou zo sedla Branisko, na vrchol odbočuje vľavo výstupová žltá značka.
Žltou značkou z časti Kravcová.
 
Mapa polohy trasy :
 
 
Informácie použité pri jednotlivých fotkách sú čerpané z oficiálnych web stránok príslušných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom.
 
Sú označené <<<  >>>.      
-
-