aktualizované: 18.03.2024 10:59:49

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Súľovské vrchy
Nevysoké, kúzelné, nenáročne na prechod, malé rozlohou, veľké svojou ponukou. To sú Súľovské vrchy. Krajinný celok v
severozápadnej časti Fatransko-tatranskej oblasti. Na severe a západe ohraničené Javorníkmi a Považským podolím, na
juhu a východe Žilinskou kotlinou. Z geologického hľadiska je krajina charakterizovaná brachyvrásovou štruktúrou s
 inverzným apaláčskym reliéfom. V podstate to znamená, že celé územie je bohaté na bralné útvary, doliny a drobné
vnútrohorské kotliny. Vrchy sú rozdelené na tri podcelky: Skalky, Súľovské skaly a Manínsku vrchovinu. Všetkému dominuje
najvyšší vrch Veľký Manín so svojimi 891 m. Súľovské skaly. Legenda neživej prírody Slovenska. Aj tento prívlastok by mohl
i mať. Oprávnene. Horský podcelok v západnej časti Súľovských vrchov vytvárajúci pseudokrasové tvary známe ako skalné
mesto. Namiesto ulíc a námestí v ňom nájdete Obrovskú bránu (známu tiež ako Skalná), Súľovskú bránu – tiesňavu,
Gotickú bránu, Kamenný hríb, Hlbocký alebo tiež Súľovský vodopád. Najzábavnejšie je, že pokiaľ prechádzate bralnatými
úsekmi a zdolávate tunajšie skaly, poľahky nadobudnete pocit, že sú vytvorené zo starého zvetraného betónu. Podoba
nie je náhodná, ide o hrubozrnné zlepence, ktoré vznikli v čase starších treťohôr (paleogén). Vďaka pohybom zemskej kôry
došlo k razantnému výzdvihu skalnatého morského pobrežia. Erózia sa postarala o odstránenie mäkších, málo odolných
hornín, a rýchlosť, ktorou rástlo horstvo, o trhliny a pukliny v kompaktnej mase. Výsledným produktom sú doliny so strmými
skalnými zrázmi a ostré hrebene, ktoré ich rozdeľujú. To najkrajšie z najkrajšieho je možné nájsť najmä v oblasti vrchu Brada,
Súľovskej tiesňavy a Veľkej skaly. Úplne najjednoduchšie je prejsť celú oblasť náučným chodníkom, začínajúcim sa pri
chate Súľov. Na sedemnástich informačných paneloch sa dozviete všetko o geologickom zložení, geomorfologických tvaroch,
flóre a faune. Chodník je výborne značkovaný a nie je možné na ňom zablúdiť. Na miestach, kde prechádza skalnatými úsekmi,
sú kovové rebríky. Žiaľ, istiace reťaze už dávno zmizli. V každom prípade platí, že hoci nejde o výškovo náročný pochod,
skalnaté podložie si vyžaduje dobrú trekingovú obuv! Pre tých, ktorí chcú o Súľovských skalách vedieť naozaj všetko a
 chcú uvidieť animovaný model vrásnenia Súľovských skál, nájdu ho na Manínska tiesňava. Jeden z najpopulárnejších
slovenských kaňonov vytvorený Manínskym potokom v jurských vápencoch bradlového pásma Súľovských vrchov.
Typická svojimi vysokými skalnými stenami a divokými tvarmi, krútňavovými hrncami a nálezmi skamenelín. Do roku 1933
nepriechodná pre drevené rebriniaky. Pred prestrieľaním širšej cesty bolo nutné vozy jednoducho rozobrať, spolu s
 nákladom cez najužšiu časť preniesť a na druhej strane opäť poskladať. Vďaka tienenej, vlhkej a studenej mikroklíme
je možné v malej nadmorskej výške na tomto mieste nájsť zástupcov vysokohorských druhov flóry. Pokiaľ budete tiesňavou
prechádzať, mali by ste sa zastaviť na tunajšom symbolickom cintoríne. Pár pamätných dosiek pripomína tých, ktorí sa z hôr
už domov nevrátili. Manínskou a susednou Kostoleckou tiesňavou vedie 12 km dlhý náučný chodník. Hoci dĺžka tomu
nenasvedčuje, jeho prechod bez zbytočného náhlenia predstavuje program na dobré 4 hodiny pochodu. Pokiaľ k prechodu
pripojíte aj výstup na Veľký Manín, treba nejakú tú hodinku ešte pripočítať. Strediskom celej oblasti je obec Súľov-Hradná.
 
 
                                      Obec Lietava – Roháčské sedlo - Súľov.
 
<<<  Lietava : Kto bol prvým majiteľom Lietavy, nedá sa bezpečne určiť. Pôvod a začiatky jej vlastnícko-právnych pomerov
sú zahalené do hmly neistoty. Lietava spomedzi odľahlých a zapadlých hôr do histórie  popredia vystupuje len na
začiatku 14. storočia. Vtedy kraj, v ktorom Lietava ležala, bol ako súčiastka Považia v moci Matúša Čáka Trenčianskeho.
Kolonizačnú politiku kráľa Karola a jeho syna Ľudovíta I. (1342 - 1382) uvádzali do života jeho prívrženci. Takí boli Bebkovci.
Ľudovít roku 1360 dal Lietavu do úžitku svojmu vernému kuriálnemu sudcovi (iudex curiae) Štefanovi Bebkovi z Plešivca.
Roku 1369 stal sa držiteľom Lietavy Ladislav Bebek, syn Štefana. Ladislav bol komorným pokladníkom kráľovnej
Márie (1382 - 1395). Žilina v tie časy populačne, tak ako i hospodársky bola už dosť vyvinutá, no dávky a poplatky,
prislúchajúce za udelené výsady kráľovskej komore, platila do hradu Lietavského. Roku 1388 Vladislav, famulus
Štefana Bebka, pána Lietavy, a kastelán hradu vydal synom Wanovým šoltýsku listinu, aby Čechmi spustošená a
k Lietave prináležiaca dedina Podhora bola znovu zaľudnená. Bebkovci vládli nad Lietavou bezmála sto rokov.
V dobe kráľa Mateja Huňadyho majiteľom Lietavy bol Paulus de Kynis. Svedčí o tom ustanovujúca listina nitrianskej
kapituly, transumovaná roku 1474, podľa ktorej donáciou a inštalačným mandátom Mateja kráľa bol do držby hradu
Lethawa a jeho príslušenstva uvedený Pavol Kyniži a jeho dedičia i potomci. Cisárovi predložené listy a žiadosti Frant.
Thurzu konečne boli vypočuté. Fr. Thurzo dostal donáciu na Lietavu roku 1558. Imperátor Ferdinand I., berúc do
ohľadu verné služby Františka Thurzu a  udelil jemu a jeho potomkom obojeho pohlavia hrad Lietavu so všetkým
príslušenstvom, ktorý po smrti Mikuláša Kostku zo Sedleca pripadol naspäť na kráľovskú korunu.
Podhorie : Obec Podhorie vzniklo na klčovisku Lietavského panstva. Je isté, že územie, na ktorom stojí hrad a na
ktorom sa rozprestieralo lietavské panstvo, bolo už v prehistorickej dobe obývané. V okolí Lietavy je niekoľko útvarov,
pripomínajúcich na hradištnú dobu, ba i v starých listinách sú stopy po prehistorických opevneniach. Na také opevnenie
poukazuje sa v listine z roku 1586, v ktorej sa spomína hraničný úsek "wrch Hradisste od chotara Strazowskeho po
chotare stara cesta". Aj keď sa opevnenia nezachovali, ostali miestne názvy, ktoré ich existenciu v ďalekej minulosti
dosvedčujú, to znamená, že toto územie bolo už v prehistorickej dobe obývané. V roku 1388 vydal Vladislav, famulus
Štefana Bebeka, pána Lietavy a kastelán hradu synom Wanovým šoltýsku listinu, aby Čechmi spustošená a k Lietave
prináležiaca dedina Podhora bola znovu zaľudnená. Dedina Podhorie, podľa mena pôvodu slovenského, bola zriadená
na podklade nemeckého práva, ale figurujúce osoby /Mikuláš, Krisun, Wan/ prezrádzajú pôvod staroslovanský. Zachoval
sa zoznam najstarších obyvateľov všetkých obcí lietavského územia, vyhotovený v roku 1543, v Podhorí z 10 mien
ani jedno nie je nemeckého pôvodu.
Súľov : Ako samostatná jednotka osídlenia sa spomína už v roku 1193. V tom čase patrila zemianskym rodinám
Súľovských, Hradňanských a Sirmiensisovských. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka,
spracovaním dreva. Prvou písomnou správou o obci Súľov je listina uhorského panovníka - kráľa Bellu III. z uvedeného
roku 1193. Touto listinou kráľ udeľuje zeme Kameničany a Predmier so Súľovom Vratislavovi, svojmu služobníkovi na
Trenčianskom hrade za zásluhy "v dalmatskej vojne" v roku 1167 a zároveň povýšil Vratislava a jeho dedičov na šľachticov.
V listine je podrobný popis darovaného územia." Hranica začína pri Váhu, pokračuje stredom roviny, prechádza cez akýsi
potok oproti lesu a po úpätí vrchu vedie k Jablonovskému potoku tam, kde sa tento vlieva do riečky Hradňanky..."
Ide len o označenie riečky a nie označenie názvu obce. Tento údaj je však najstarším. Túto nepublikovanú listinu
nepoznáme v plnom znení, originál je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Lietava popod hrad Lietava, Podhorie, sedlo Roháč až končí v obci Súľov.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený modrou pásovou značkou sa nachádza východným smerom od hlavného hrebeňa Súľovských
skál a pretína východnú časť hlavného hrebeňa Súľovských skál.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Lietavská Lúčka.
V obci Súľov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
   
                      Považská Teplá – Manínska – Kostolecká tiesňava – Súľov.
 
<<<  Považská Teplá je najväčšia mestská časť mesta Považská Bystrica. K mestu bola pričlenená v roku 1979.
Jej súčasťou sú aj bývalé samostatné obce Zálužie a Vrtižer. Nachádza sa tu rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej
Panny Márie.
Manínska tiesňava je národná prírodná rezervácia (117,63 ha), ktorá sa nachádza neďaleko mesta
Považská Bystrica v geomorfologickej jednotke Súľovské vrchy. Epigenetický prielom vytvorený zarezaním sa
Manínskeho potoka, ktorý rozdelil Manínske bradlo na dve časti - Veľký a Malý Manín. Vlhká mikroklíma vysokých
skalných stien a bralných útvarov umožňuje výskyt horských druhov a rastlín a živočíchov v malej nadmorskej výške.
Na výslnných polohách skalných stien sa nachádzajú teplomilné druhy. V mieste sú horolezecké cvičné terény.
Smerom nahor proti prúdu Manínskeho potoka sa o niečo ďalej nachádza Kostolecká tiesňava.
Kostolecká tiesňava (60,30 ha) sa nachádza neďaleko mesta Považská Bystrica v pohorí Súľovské vrchy nad
severným okrajom Strážovských vrchov. Je výborným učebnicovým príkladom vodnej erózie a geomorfológie vôbec.
Epigenetickým zarezávaním sa Manínskeho potoka do vápencového bradla vznikla prelomová úžina lemovaná skalnými
stenami. Pod nimi sa vytvorila veľká plocha trojuholníkového tvaru vyplnená suťovými kužeľmi na vrchole s veľkým
skalným previsom, ktorého steny sú tvorené prevrásnenými vápencami. Tiesňava sa prerezáva naprieč antiklinálou,
jej najvyšší bod je zhruba nad stredom tiesňavy, jej svahy tvoria obe ústia tiesňavy - horné aj dolné. Bralo tvoriace
ľavú stranu tiesňavy sa nazýva Kavčia skala, podľa výskytu kavky tmavej (Corvus monedula ). Vrchol pravého svahu
tiesňavy má názov Drieňovka, dutina zvetraného jadra antiklinály je nazývaná aj Strecha Slovenska. Nadol po toku
Manínskeho potoka sa o niečo ďalej nachádza Manínska tiesňava. Za tiesňavou sa na svahu nad obcou Kostolec
nachádza výrazný geomorfologický útvar - vápencové bralo Bosmany.
Súľov : Ako samostatná jednotka osídlenia sa spomína už v roku 1193. V tom čase patrila zemianskym rodinám
Súľovských, Hradňanských a Sirmiensisovských. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka,
spracovaním dreva. Prvou písomnou správou o obci Súľov je listina uhorského panovníka - kráľa Bellu III. z uvedeného
roku 1193. Touto listinou kráľ udeľuje zeme Kameničany a Predmier so Súľovom Vratislavovi, svojmu služobníkovi na
Trenčianskom hrade za zásluhy "v dalmatskej vojne" v roku 1167 a zároveň povýšil Vratislava a jeho dedičov na
šľachticov. V listine je podrobný popis darovaného územia." Hranica začína pri Váhu, pokračuje stredom roviny, prechádza
cez akýsi potok oproti lesu a po úpät vrchu vedie k Jablonovskému potoku tam, kde sa tento vlieva do riečky Hradňanky..."
Ide len o označenie riečky a nie označenie názvu obce. Tento údaj je však najstarším. Túto nepublikovanú listinu
nepoznáme v plnom znení, originál je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína na ŽSR Považská Tepla cez Manínsku a Kostoleckú tiesňava až končí v obci Súľov.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou a zelenou pásovou značkou sa nachádza v západnej časti Súľovských vrchov.
Prístup na trasu fotogalériu :
V považskej Bystrici v časti Považská Teplá.
V obci Súľov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                            Skalky – Rajecké Teplice - Súľov.
 
<<<  Rajecké Teplice : Archeologické výskumy dokazujú, že už praveký človek objavil blahodarné účinky termálnych
a minerálnych vôd. Osídľovanie, najmä v blízkosti teplých prameňov, pokračovalo aj v neskorších obdobiach. Vznik
mnohých sídel či kúpeľov na uzemí terajšieho Slovenska sa spája s príbehom, tradíciou alebo legendou. Rajecké Teplice
sú v tomto smere zahalené rúškom tajomstva. Prvé spoľahlivé svedectvo o ich existencii vydáva až listina uhorského
kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1376. V listine sa v súvislosti so zámenou kráľovských majetkov v Novohradskej stolici
za rajecké majetky šľachtica Dominika a jeho príbuzných spomína aj škultécia dediny Teplica: „scultetia seu rectoratus
vulgo wayth villae Tapolcha“. Možno teda predpokladať, že Rajecké Teplice vznikli niekedy v polovici 14. storočia.
Boli kolonizované pravdepodobne z neďalekej Žiliny, rovnako ako ďalšie osady Rajeckej doliny. Celé územie v povodí
rieky Rajčanky patrilo hradu Lietava, ktorý je písomne doložený prvý raz roku 1318. Až roku 1496, v dobe Zápoľskovcov,
sa ako súčasť lietavského panstva uvádzajú Rajecké Teplice („possessio Toplycza“). Vtedy tu žilo niekoľko sedliackych
rodín zaoberajúcich sa roľníctvom, chovom dobytka a drevorubačstvom, neskôr sa spomína i teplický mlyn a píla.
Usadlosť, osadu Teplice mali vždy v rukách tí feudáli, ktorí vlastnili hrad Lietavu. Po Jánovi Zápoľskom to bol
Mikuláš Kostka, neskôr, roku 1558, sa majiteľom lietavského panstva stal Kostkov zať František Thurzo. Takto sa
i Rajecké Teplice dostali do vlastníctva Thurzovcov, ktorí už od konca pätnásteho storočia hrali významnú úlohu v
hospodárskom, politickom a kultúrnom živote viacerých krajín strednej Eurpy, najmä Uhorska a Poľska. Thurzovské
majetky dosiahli svoj vrchol po roku 1585, keď sa ich správy ujal Františkov syn Juraj. Thurzovci dobre poznali liečivé
účinky prameňov v Tepliciach a začali ich využívať. Do Rajeckých Teplíc rád chodieval i palatín Juraj Thurzo.
Asi roku 1610 tu dal postaviť, resp. upraviť murovaný dom so 7 izbami. V „panskom dome na Tepliciach“ bolo postarané
o pohodlie členov rodiny, Thurzových priateľov a rôznych hodnostárov, ktorých do Rajeckých Teplíc sám často pozýval
aj na úradné rokovania. Návštevníkom kúpeľov slúžil i hostinec, ktorého existencia je doložená už v roku 1542.
Šenkovalo sa v ňom víno a pivo, ktoré dodávalo lietavské panstvo. Rajecké Teplice začínajú ožívať až koncom 18. storočia,
keď kúpele získali do užívania horu Mrchová (Tlstá), bol postavený nový kúpeľný dom s troma bazénmi (panským,
obecným a žobráckym), ako aj murovaná budova, ktorá poskytovala kúpeľným hosťom prevažne uhorskej šľachte,
všetko pohodlie vrátane služieb ránhojiča. V kúpeľoch sa zjavujú prví lekári, ktorí publikujú prvé spisy o liečivých
účinkoch termálnych prameňov: roku 1793 bol vypracovaný prvý rozbor rajeckoteplických minerálnych vôd. Medzi Žilinou
a kúpeľmi, ktoré už vtedy ležali v smere významných železničných tratí, premávali v sezóne bričky a omnibus.
Rajecké Teplice poskytovali liečbu formou termálnych kúpeľov, pitných kúr, bahenných kúpeľov a kúpeľov s využitím
ohriatej pramennej vody. Nie menší význam mali ich klimatické účinky. Pre návštevníkov kúpeľov bol záväzný kúpeľný
a domáci poriadok. Postarané bolo i o stravovanie a voľný čas hostí. K dispozícii mali „kursalón“, čitáreň a knižnicu,
tzv. hudobnú izbu, kolkáreň, tenisové kurty, biliard a pod. Pre návštevníkov hral pravidelne kúpeľný orchester. Kupeľní
hostia sa mohli rozptýliť na tanečných zábavách, koncertoch a divadelných predstaveniach.
Zbyňov : Obec založená na zákupnom práve sa spomína od roku 1407 ako Izben, doložená je z roku 1474 ako Zbynyowe,
z roku 1488 ako Zbynow, z roku 1598 ako Zbinow, z roku 1786 ako Zbiňow, maďarsky Zbinyó, Zebény. Dedičným richtárom
bol Štefan, syn Lamberta, rajecký richtár. Obec patrila panstvu Lietava. Zaoberali sa chovom oviec, včelárstvom
a poľnohospodárstvom.
Súľov : Ako samostatná jednotka osídlenia sa spomína už v roku 1193. V tom čase patrila zemianskym rodinám Súľovských,
Hradňanských a Sirmiensisovských. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, spracovaním dreva.
Prvou písomnou správou o obci Súľov je listina uhorského panovníka - kráľa Bellu III. z uvedeného roku 1193. Touto listinou
kráľ udeľuje zeme Kameničany a Predmier so Súľovom Vratislavovi, svojmu služobníkovi na Trenčianskom hrade za
zásluhy "v dalmatskej vojne" v roku 1167 a zároveň povýšil Vratislava a jeho dedičov na šľachticov. V listine je podrobný
popis darovaného územia." Hranica začína pri Váhu, pokračuje stredom roviny, prechádza cez akýsi potok oproti lesu a
po úpätí vrchu vedie k Jablonovskému potoku tam, kde sa tento vlieva do riečky Hradňanky..." Ide len o označenie riečky
a nie označenie názvu obce. Tento údaj je však najstarším. Túto nepublikovanú listinu nepoznáme v plnom znení, originál
je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v kúpeľoch Rajecké Teplice, pokračuje cez skalnatý hrebeň Skalky, späť cez Rajecké Teplice,
priečne cez hlavný hrebeň Súľovských skál až končí v obci Súľov.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou a žltou pásovou značkou sa nachádza v južnej časti Súľovských vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V Rajeckých Tepliciach.
V obci Súľov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                       Obec Súľov – sedlo Roháč - Čiakov.
 
<<<  Súľov : Ako samostatná jednotka osídlenia sa spomína už v roku 1193. V tom čase patrila zemianskym rodinám
Súľovských, Hradňanských a Sirmiensisovských. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka,
spracovaním dreva. Prvou písomnou správou o obci Súľov je listina uhorského panovníka - kráľa Bellu III. z uvedeného
roku 1193. Touto listinou kráľ udeľuje zeme Kameničany a Predmier so Súľovom Vratislavovi, svojmu služobníkovi
na Trenčianskom hrade za zásluhy "v dalmatskej vojne" v roku 1167 a zároveň povýšil Vratislava a jeho dedičov na
šľachticov. V listine je podrobný popis darovaného územia." Hranica začína pri Váhu, pokračuje stredom roviny,
prechádza cez akýsi potok oproti lesu a po úpätí vrchu vedie k Jablonovskému potoku tam, kde sa tento vlieva do riečky
Hradňanky..." Ide len o označenie riečky a nie označenie názvu obce. Tento údaj je však najstarším. Túto nepublikovanú
listinu nepoznáme v plnom znení, originál je uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Súľov a končí v sedle Roháč – Čiakov.
Poloha trasy fotopgalérie :
Chodník značený žltou pásovou značkou sa nachádza v severozápadnej časti Súľovskej kotliny.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Súľov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                  Súľov – Súľovské skaly – sedlo Roháč - Čiakov.
 
<<<  Súľovské skaly sú geomorfologický podcelok Súľovských vrchov, charakteristický výrazným členitým reliéfom.
Nachádzajú sa približne 10 km smerom na juh od mesta Bytča. Sú turisticky vyhľadávanou lokalitou, nachádza sa v
nich národná prírodná rezervácia Súľovské skaly. Horninovým základom Súľovských skál je zväčša charakteristický
treťohorný (konkrétne eocénny) karbonátový zlepenec (s klastami starších rozrušených vápencov a dolomitov) tvoriaci
súčasť borovského súvrstvia centrálnehokarpatského paleogénu. Zlepence sú nedokonale vrstevnaté, čo naznačuje
že vznikali v dynamickom prostredí, pravdepodobne priamo pod vápencovými útesmi vtedajšieho mora. Podložie tvoria
staršie druhohorné dolomity a slienito-bridličnaté súvrstvia. Terén bol v priebehu neogénu zvrásnený, pričom sa vytvorili
početné antiklinály a synklinály. S postupom času sa potom prejavil jav označovaný ako inverzia reliéfu, kedy rozpraskané
horniny v osovej časti antiklinály podľahli erózii skôr ako synklinálna časť, preto pozostatky synklinály budujú dnes
vyššie časti územia ako kedysi vyššie položené antiklinály. Osou vrcholu bývalej antiklinály teraz vedie dolina typu
combe, ktorá vyúsťuje do obce Súľov-Hradná. Ide o relatívne malú plochu územia s vysokou koncentráciou
geomorfologických tvarov ako poskladané skalné veže, strmé bralá, ihly, okná, homole a pod., s často bizarným tvarom.
Jedným z najznámejších útvarov je Gotická brána. V Súľovských skalách sa nachádzajú aj dve jaskyne a zrúcanina
Súľovského hradu. Na území sa nachádza vzácna fauna a flóra. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Súľov a pokračuje hlavným hrebeňom Súľovských skál až končí v sedle Roháč – Čiakov.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený modrou a červenou pásovou značkou sa nachádza v severozápadnej časti  hlavného hrebeňa
Súľovských skál.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Súľov.
 
Mapa polohy fotogalérie :
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom.