aktualizované: 13.11.2017 08:32:38

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Malé Karpaty
Malé Karpaty je horský krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti na západnom Slovensku. Patria k Alpsko-himalájskej sústave,
podsústavy Karpaty, provincie Západné Karpaty, subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a Fatransko-tatranskej oblasti. Ide o
nevysoké stredohorské pásmo dlhé asi 100 kilometrov. Malé Karpaty začínajú v Bratislave na Dunaji (pásom od územia severne
horskou skupinou Nedze. Šírka pohoria je relatívne malá. Vo svojom najširšom mieste – medzi Lozornom a Svätým Jurom – dosahujú
iba 16 kilometrov, v najužšom mieste, pri Novom Meste nad Váhom (medzi Čachticami a Prašníkom) ich šírka klesá pod tri kilometre.
Výškové rozpätie pohoria je od 132 m n.m. na Dunaji po 768 m n.m. v najvyššom vrchu Záruby. Malé Karpaty sú najzápadnejším a najkrajnejším pohorím karpatského oblúka. Začínajú sa pri Bratislave, tiahnu sa severovýchodným smerom tvoriac prirodzenú
hranicu medzi Záhorskou nížinou (na západe) a Podunajskou nížinou (na juhu a na východe). Na severe ich ohraničuje
Myjavská pahorkatina a na severovýchode Považské podolie. Malé Karpaty patria do skupiny tzv. nízkych vysočín (skupina
horstiev s výškovým rozpätím 300 – 800 m n.m.). Napriek relatívne nízkej nadmorskej výške však vzhľadom na to, že sa zdvíhajú
zo šírej roviny, pôsobia mohutným dojmom. Najzreteľnejšie to badať na styku pohoria s Podunajskou a Záhorskou nížinou, kde
od úpätia vystupujú o 450 – 550 metrov. Morfologické hranice Malých Karpát oproti Záhorskej a Podunajskej nížine sú výrazné
hlavne v južnej z strednej časti pohoria. Na styku s Bielymi Karpatami je hranica menej výrazná. Geomorfologicky sa Malé Karpaty
delia na štyri základné podcelky – Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Okrem
Brezovských Karpát, ktoré majú iba jeden podcelok – Dobrovodskú kotlinu – sa zvyšné tri podcelky ďalej členia na menšie časti.
Dnešná povrchová tvárnosť Malých Karpát je výsledkom dlhotrvajúceho pôsobenia geomorfologických procesov a symbiózou
pôsobenia exogénych a endogénnych síl. Okrem plošín sú veľmi rozšírenou geomorfologickou formou doliny. Sú orientované
prevažne kolmo na smer pohoria; iba niektoré idú rovnobežne s pohorím. Ich priemerná hĺbka na začiatku dosahuje okolo
50 metrov. Lemované sú miernejším stráňami. Smerom k úpätiam vrchov a k svojim záverom sa viac zahlbujú (dosahujú
hĺbku 75 – 100 metrov). Malé Karpaty predstavujú hrasťovú štruktúru, ktorá sa nachádza v severozápadnej časti
Panónskej panvy a oddeľuje od seba Viedenskú a Dunajskú panvu. Jadro hráste predstavujú komplexy kryštalinických hornín
predalpínskeho veku a ich druhohorný obal, prekrytý dvomi alpínskymi príkrovovými jednotkami. Špecifickosťou územia
Malých Karpát je jeho kras. Na relatívne malej ploche pohorie vyniká bohatstvom krasových javov. Malokarpatský kras zaberá
plochu takmer 180 km2. Kras v Malých Karpatoch je zastúpený podzemným ale aj povrchovým krasovým fenoménom. Jeho
príkladom je viacero vyvieračiek a vodných tokov krasového charakteru (vyvieračka nad Limbachom, potok nad Medenými
Hámrami, Stupavský potok, vyvieračka Mariáš pri Dobrej Vode, vyvieračky v Sološnickej doline). Značný počet povrchových
krasových javov nachádzame v Plaveckom krase, Kuchynsko-orešanskom krase a Smolenickom krase (tu sa v rovnomennej
doline nachádza aj jediný vodopád Malých Karpát – Hlbočiansky). Podzemný kras má zastúpenie v podobe viacerých jaskýň
a závrtov. Mnoho krasových jám a jaskýň je v páse vápencov Vápennej, na planine Báborská a na planine Pohanská.
Viacero z jaskýň sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami, napr. Deravá skala nad Plaveckým Mikulášom
či jaskyňa Pohanská na rovnomennom kopci nad Plaveckým podhradím. Na východnom úbočí pohoria sú krasové javy v okolí
Lošonca a Smoleníc (s jedinou verejnosti prístupnou jaskyňou Malých Karpát – Driny). K najvýznamnejším, no verejnosti
neprístupným jaskyniam patria Deravá skala, Tmavá skala, Čachtická jaskyňa a jaskyne pozdĺž Borinského potoka.
Malé Karpaty a priliehajúce územie bolo vďaka výhodnej geografickej polohe a priaznivým klimatickým podmienkam veľmi
intenzívne osídlenou lokalitou v rámci súčasného Slovenska. Jednotlivé lokality často slúžili ďalšiemu osídleniu iných kultúr.
Mnohé mestá a obce vznikli na pôvodných sídliskách raných kultúr. Preto sa na území Malých Karpát nachádzajú významné
archeologické stopy z viacerých období. Na viacerých miestach juhozápadného Slovenska nachádzame pozostatky osídlenia
až zo staršej kamennej doby. Priamo v pohorí významným dokladom osídlenia z tohto obdobia sú jaskyňa Deravá skala pri
Plaveckom Mikuláši, mladopaleolitická osada pri Sološnici ako aj sídlisko pri Vrbovom. V mladšej kamennej dobe, ktorej počiatky
u nás spadajú približne do 3. tisícročia pred Kr., už môžeme hovoriť o trvalom osídení malokarpatskej oblasti. Prístupná jaskyňa
Deravá skala nad Plaveckým Mikulášom spolu s neďalekou Tmavou skalou sú dôležitými archeologickými náleziskami
Intenzita osídlenia sa stupňovala v neskorej kamennej dobe. Obyvateľstvo postupne opúšťalo koristnícky spôsob života a vo
zvýšenej miere sa zaoberalo roľníctvom a pastierstvom. Z tohto obdobia boli objavené sídliská napr. v okolí Nového
Mesta nad Váhom, pri Smoleniciach, v Stupave a inde. V železnej dobe sa juhozápadné Slovensko stalo miestom striedania
východných a západných kultúr. Asi v 6. – 5. storočí pred Kr. tu prišli kočovní Skýti, ktorých neskôr vytlačili Kelti. Toto entikum
čoskoro takmer súvisle obsadili celé južné Slovensko, malokarpatskú oblasť nevynímajúc. Kelti budovali dobre opevnené
sídliská, ktoré boli odkryté na viacerých miestach v tejto oblasti: Bratislava, Devín. Jedným z najvýznamnejších keltských
osídlení na tunajšom území bolo mohutné hradisko Pohanská na rovnomennom vrchu nad Plaveckým Podhradím. Inou
významnou lokalitou tohto obdobia je hradisko Neštich pri Svätom Juri. Keltov na prelome letopočtov vystriedali bojovní
Germáni, ktorých postupne vytláčalo rímske etnikum, zabezpečujúce si severnú hranicu ríše sústavou pohraničných pevností
zvanou Limes Romanus. Z malokarpatskej oblasti sú známe rímske nálezy z Bratislavy, Devína, Stupavy, Plaveckého Štvrtka.
Koniec 5. storočia sa spája s príchodom prvých slovanských kmeňov do Podunajska. V staršom období vytvárali kmeňové
zväzy na obranu proti kočovným Avarom. Archeologické nálezy zmiešaného slovansko-avarského charakteru sú pomerne
početné; jedným z najvýznamnejších je ranoslovanské hradisko na vrchu Molpír nad obcou Smolenice. Po vzniku ranouhorského
štátu začiatkom 11. storočia sa sieť pôvodných veľkomoravských hradísk začala prispôsobovať novým politickým pomerom.
Na ich základoch vyrástla v 13. storočí sústava pohraničných hradov, chrániacich nielen hranice mladého štátu ale aj tzv.
Českú cestu, prechádzajúcu pri Holíči do Uhorska a Záhorím na Jablonicu a Trnavu smerom k Ostrihomu a Budínu. Patrili k
nim Devínsky hrad, Ostrý Kameň, Branč a Korlátka. Vo vnútornom pohorí okrem toho vznikli hrady Pajštún, Biely Kameň a
Plavecký hrad. Strážnu službu na viacerých z nich vykonávali kmene Polovcov (Plavcov), ktorí boli zakladateľmi celého radu
obcí na moravsko-slovenskom pomedzí (Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecký Peter a iné).
V 12. a 13. storočí zasiahla toto územie mohutná vlna germánskej kolonizácie. Podhorské oblasti Malých Karpát osídlili okrem
remeselníkov a kupcov predovšetkým vinohradníci. Usadili sa v Rači, Svätom Jure, Pezinku, Modre či Limbachu.
                           
 
                                         Buková – Ostrý kameň – Záruby - Buková.
 
<<< Buková je vodná nádrž na západnom Slovensku na potoku Hrudky. Nachádza sa v Bukovskej kotline neďaleko
obce Buková v strednej časti Malých Karpát. Vodná nádrž slúži najmä na zavlažovanie nižšie položených dedín (Plavecký Peter,
Plavecký Mikuláš atď.) Okrem toho je v letných mesiacoch veľmi obľúbená ako turistické centrum, no najmä však slúži na
rybárčenie. Okolie priehrady je obsypané chatami. Priamo nad priehradou sa vypína najvyšší vrch Malých Karpát Záruby.
Hneď vedľa najvyššieho vrcholu Malých Karpát sa nachádza zrúcanina Ostrý Kameň, ktorá v minulosti slúžila ako letné sídlo
grófa Pálfyho.
Ostrý Kameň je zrúcanina hradu vo výške 576 m n. m. pri obci Buková v okrese Trnava na strmom ostrohu Zárub,
najvyššieho vrchu Malých Karpát. Bol to pohraničný hrad postavený na ochranu Českej cesty v 13. storočí. Po poškodení
za Rákociho povstania sa hrad zmenil na ruiny. Hrad Ostrý Kameň postavili v 13. storočí a v listinách sa prvý raz spomína
roku 1273. Ako jeden z pohraničných hradov, strážiacich západné hranice Uhorska, mal aj špeciálnu úlohu chrániť diaľkovú
obchodnú cestu, vedúcu z Budína cez západné Slovensko týmto priesmykom do českých krajín, ktorá je všeobecne známa
ako tzv. česká cesta. Jeho meno je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený. Spočiatku bol kráľovským
majetkom, no už v roku 1366 daroval kráľ hrad Mikulášovi zo Seče, čím sa dostal do súkromnej držby uhorských feudálnych
rodín. Koncom 14. storočia naň dostal donáciu od kráľa Žigmunda známy vojvoda Stibor. Načas patril Kegelevičovcom,
Thurzovcom, Forgáčovcom a od 15. storočia aj grófom zo Svätého Jura a Pezinka. V 16. storočí patril Czoborovcom spolu
i s feudálnym panstvom, ktoré k nemu prislúchalo, ale od roku 1554 vlastnili štvrtinové podiely hradu Bakičovci a Révaiovci.
V roku 1704 sa v okolí hradu odohrala veľká kurucká bitka, pri ktorej bol pravdepodobne poškodený aj hrad. Česká cesta
v tom čase viedla už cez Bratislavu a hrad stratil svoju funkciu. Koncom 18. storočia získali hrad i panstvo do dedičnej držby
Pálffyovci, ktorí preniesli sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Svätý Ján. Od toho času hrad pustol a zostali z neho
len zrúcaniny. Gotický hrad vznikol na konci strmého horského hrebeňa, od ktorého ho oddeľuje priekopa vysekaná do skaly.
Skladal sa z obytného paláca a pozorovacej a strážno-obrannej hranolovej veže. Budovy rozšírili v polovici 15. storočia smerom
na sverozápad. Nové predhradie zo 16. storočia slúžilo zväčša hospodárskym účelom, bola tu pekáreň a byty pre hradný
personál. Hospodárske budovy boli podpivničené a stála tu aj kaplnka. Na horný hrad sústredili stráž - veža slúžila na
pozorovanie. Okrem toho tu bola aj cisterna na vodu, kuchyňa a väznice. Celý hradný areál ohradzovali vysoké múry posilnené
na nárožiach baštami. Šijovú priekopu chránila mohutný objekt zabezpečujúci obranu zo strany možného útoku. Hrad mal
pravdepodobne vysunutú pozorovaciu vežu na hrebeni, z ktorej bolo vidno nielen Plavecký hrad, ale aj Korlátku a Branč.
Hrad stratil svoju strážnu funkciu presunom českej cesty. Aj časté súdne spory, ktoré sa viedli medzi vlastníkmi, prispeli k jeho
zániku, a tak sa od 18. storočia postupne rozpadáva. Hradná ruina je kompozične pevne spätá s vápencovým podložím,
kamenné murivá a zvyšky niekdajších múrov palácov, hospodárskych stavieb a bášt vyrastajú z členitého podložia.
Renesančná zdvojená konzola, kľúčová strieľňa a bočné ostenie sú jedny z mála zachovaných architektonických článkov.
Hrad by mohol byť malebnou dominantou v širokej, kopcami lemovanej krajine, potreboval by sa však zbaviť časti zelene.
Záruby (768 m n. m.) je názov najvyššieho vrchu Malých Karpát. Nachádza sa neďaleko obce Smolenice. Od 1.05.1984 je
chránená vrcholová časť Malých Karpát s najvyšším vrchom pohoria Záruby, Čelom, Ostrým kameňom a Veterlínom.
Geologický podklad tvoria triasové vápence a dolomity. Reprezentatívna ukážka vegetačnej stupňovitosti a pestrosti
vegetácie Malých Karpát. Bohatý výskyt vzácnych a chránených druhov rastlín a živočíchov. V západnej hrebeňovej časti
chráneného územia je zrúcanina stredovekého hradu Ostrý Kameň.>>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína pri vodnej nádrži Buková cez hrad Ostrý kameň, vrchol Záruby až končí pri vodnej nádrži Buková-
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený žltou, červenou, zelenou a modrou pásovou značkou sa nachádza na západnom svahu Malých Karpát.
Prístup na trasu fotogalérie :
Pri vodnej nádrži Buková.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                          Mohyla M. R. Štefánika – Priepasné - Polianka - Mohyla.
 
<<< Myjavská pahorkatina je geomorfologický celok na západnom Slovensku. Najvyšším vrchom je Bradlo (543,1 m n. m.).
Z geomorfologického hľadiska je súčasťou subprovincie Vonkajšie Západné Karpaty a oblasti Slovensko-moravské Karpaty.
Jediným geomorfologickým podcelkom sú Brančské bradlá. V starších členeniach zahŕňala Myjavská pahorkatina aj
Chvojnickú pahorkatinu. Myjavská pahorkatina patrí do skupiny flyšových pohorí aj keď geologická stavba oblasti je relatívne
pestrá. Západná časť je budovaná ílovcami, siltovcami, pieskami, pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia spodného
miocénu. Východná časť je rôznorodejšia. Okrem spomenutých hornín (v najvýchodnejšej časti) sa v severnej časti vyskytujú
pieskovce, zlepence, ílovce obdobia vrchnokrieodvého až paleocénneho veku (tzv. brezovská skupina) a tiež obdobia
paleocén až spodný eocén (tzv. myjavská skupina). Bradlové pásmo tvorí hranicu s flyšovými horninami na severe. Severná
časť Myjavskej pahorkatiny je budovaná pieskovcami, ílovcami, zlepencami obdobia eocénuoligocénu, tieto horniny sú
súčasťou flyšového pásma. južnejšie potom slieňmi, vápencami, pieskovcami a zlepencami vrchnej kriedy. Najjužnejšiu časť
už budujú vápence a dolomity, čiastočne bridlice a pieskovce obdobia stredného až vrchného triasu, ktoré patria hroniku.
Z hydrologického hľadiska patrí menšia západná časť k povodiu Moravy (odvodňuje rieka Myjava s Brezovským potokom),
východná časť prináleží k povodiu Váhu (je odvodňovaná prostredníctvom potokov Kamečnica, Jablonka s Tŕstím a
Kostolníkom, najjužnejšia časť Holeškou). Myjavská pahorkatina patrí k nízkym, rozpojeným pohoriam, čo umožnilo vznik
kopaničiarskeho osídlenia. Je súčasťou Myjavsko-bielokarpatskej oblasti rozptýleného osídlenia a jej Myjavskej podoblasti.
Vnútri pahorkatiny sa nachádzajú tri mestá: Myjava, Stará Turá a Brezová pod Bradlom. Má približne 40 000 obyvateľov.
Mohyla Milana Rastislava Štefánika sa nachádza na vrchu Bradlo v Myjavskej pahorkatine, dominujúcom kraji svojou
nadmorskou výškou 543 metrov, nad cestou medzi mestom Brezová pod Bradlom a Košariskami. Je v katastrálnom území
mesta Brezová pod Bradlom. Generál Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 pri návrate do vlasti neďaleko Ivanky pri Dunaji.
O týždeň neskôr ho pochovali spolu s jeho talianskou posádkou nad jeho rodnými Košariskami na Bradle. O päť rokov po
jeho smrti bol položený základný kameň pamätníka navrhnutého architektom Dušanom Jurkovičom. Na vybudovanie
pamätníka bola vyhlásená národná zbierka, v ktorej sa vyzbieralo dva milióny korún. Mohylu slávnostne odhalili
23. septembra 1928. Charakteristická bielo sa skvúca terasovitá stavba so štyrmi obeliskmi predstavuje typickú čistotu
architektonického prejavu Dušana Jurkoviča v zosúladení s okolitou krajinou. Celá stavba je postavená z travertínových
blokov. Po čelných a bočných schodiskách sa dá vykráčať až k hrobu velikána slovenských dejín. Na tumbe
(vlastnom náhrobku) sú umiestnené štyri dosky s nápismi, ktoré v poradí juh-východ-sever-západ znejú:
Čs. minister a generál dr. Milan R. Štefánik 21. júla 1880 4. mája 1919
Zahynul pádom lietadla dňa 4. mája 1919 pri Bratislave
S ním kráľ. taliansky serg. U. Merlino a sol. G. Aggiunti
Veľkému synovi oslobodený národ československý
Celá mohyla bola reštaurovaná v rokoch 198896, dovtedy chátrajúca národná kultúrna pamiatka. Tumba bola v týchto
rokoch už tak napadnutá zlými poveternostnými vplyvmi, že pôvodné vavrínové vence museli byť nahradené vernými
kópiami vysekanými do talianskeho mramoru. Pôvodný travertínový lom bol už na Slovensku uzatvorený. Takisto boli
rozobraté dlažby a znovu položené na sanované podložie s drenážami. Celé okolie diela bolo čiastočne odhalené do
okolitého priestoru výrubom niekoľkých tzv. náletových drevín, ktoré za posledných skoro 30 rokov zakrývali pohľad na
mohylu. Z pomníka je krásny výhľad do kraja okolitých kopaníc.
Obec Priepasné má údajne meno od slova „pasenie“. Ako samostatná obec vznikla až v roku 1957, kedy sa odčlenila od
susednej obce Košariská. Meno obce úzko súvisí s menom materskej obce Košariská, kde údajne v dávnej minulosti boli
košiare pre ovce a práve tieto ovce sa cez naše terajšie územie prepásali - pásli. Od tohto názov Priepasné. Nezasvätení
mnohokrát v písme používajú názov Priepastné, ako by pomenovanie bolo odvodené od slova priepasť. Korene obce
siahajú veľmi hlboko do histórie. Jej vek sa odhaduje na 400 - 500 rokov vychádzajúc z povesti, podľa ktorej prvými
obyvateľmi bola rodina, utekajúca pred Turkami. A najväčšie turecké vpády na naše územie zaznamenávajú dejiny
roky 1500 - 1600, teda roky, na ktoré sa naša povesť vzťahuje a ktoré by mohli potvrdiť jej pravdivosť. Podľa tejto povesti
utekal istý garbiar menom Potúček i so svojou rodinou z Liptovského Mikuláša pre Turkami. Išiel dlho cez hory, doliny, až
sa zastavil nad úbočiami a vrchmi terajšej obce a neobývané vzdialené miesto sa mu zapáčilo. Usadil sa teda v mieste,
ktoré sa dnes volá u Potúčkov, vyučil svojich štyroch synov garbiarstvu a tak položil základ garbiarskeho cechu v Priepasnom.
Synovia si neskôr priviedli nevesty, založili rodiny a svoje remeslo prenášali na ďalších potomkov. Garbiarsky cech Potúčkov
sa začal snubne rozvíjať a domácim garbiarom sa tu veľmi dobre darilo. Tak sa stal niektorý z týchto potomkov menom
Potúček majstrom cechu garbiarskeho a bol veľmi bohatý, ba bohatší ako známi a slávni garbiari susednej Brezovej.
Jeho vzrastajúce bohatstvo vzbudilo závisť i u domácich garbiarov, ktorí ho začali podozrievať z osobného obohacovania sa.
Zo strachu pred nimi rozhodol sa majster Potúček ukryť časť svojich úspor. Poslal preto svoju slúžku Chudarovú z Batíkovej,
aby mu išla zakopať jednu truhličku pod istý starý košatý dub. Zvedavá slúžka však truhličku otvorila a na svoje veľké
prekvapenie tam našla veľa zlatých mincí. Dlho nerozmýšľala, peniaze vzala a pod dub zakopala už len prázdnu truhličku.
Neskôr sa táto slúžka vydala do Minárčiných, kde zakúpila okolité pozemky a stali sa tam i so svojou rodinou najbohatšími
gazdami na okolí. Toľko hovorí ľudová povesť o prvých obyvateľoch a zároveň zakladateľoch obce Priepasné. Pravdivosť
tejto povesti by mohla potvrdiť i skutočnosť, že v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ prišiel garbiar Potúček, naozaj prekvitalo
garbiarstvo v rokoch 1500 - 1600, a to v čase, kedy Turci plienili toto okolie a dávali tak podnet  obyvateľstvu k hromadným
útekom zo svojho rodiska. Ďalším dôkazom osídľovania obce je pamätná tabuľa na pomníku, postavenom v roku 1938,
na pamiatku zhromažďovania sa evanjelikov v čase náboženského útlaku po roku 1733, kedy už obec musela mať viacej
obyvateľov. O tejto pamätnej tabuli ako historickej pamiatke je spomenuté v rubrike historické a kultúrne pamiatky obce.
Postupné začiatky rozrastania sa obce sú datované ako súčasť Brezovej, pretože Priepasné spolu s Košariskami patrili k
Brezovej až do roku 1926. Cirkevne sa však Košariská-Priepasné odpojili od Brezovej už v roku 1870, kedy Košariščania
dali na súdne trovy v Prahe stopäťdesiaťtisíc, aby dostali povolenie vytvoriť si samostatnú cirkevnú obec, nezávislú od
Brezovanov.
Obec Polianka osídlenie obce sa datuje do obdobia reformácie a náboženského útlaku, kedy sa utečenci z Čiech usadzovali
v odľahlých častiach Myjavska, teda Polianky, najmä v okolí prameňov s vodou. Takto boli utvorené i časti našej obce - kopanice.
Relief katastra obce symbolizuje i povesť o vzniku názvu obce Polianka - prví osadníci sa usadili v dnešnej lokalite u Sadákov,
ktorá má tvar jamy a svoje majetky identifikovali "od pol jamky nahor a od pol jamky nadol" t.j. poljamka a v myjavskom dialekte
sa skomolene udomácnilo Polianka. Hoci obec Polianka vznikla až v roku 1955 odčlenením od Myjavy, najstarší písomný
záznam o existencii našej obce je z prelomu 16. a 17. storočia z roku 1611. Superintendent  evanjelickej cirkvi Izák
Abrahamides, pre Nitriansku, Bratislavskú a Tekovskú stolicu, pri vizitácii myjavskej cirkvi v roku 1611 uvádza, že myjavský
farár mal tri role. Jednou z nich bola tzv Mišárovská pri Polianke. Táto roľa sa ešte aj dnes nazýva "Kňazová". Ďalší písomný
záznam je tiež z roku 1611. Zo zachovaného urbára nadášdyovskej časti čachtického panstva sa dozvedáme, že myjavský
poddaní mali zakázané používať medzi inými i les "Pod Poliankou". Centrum obce je Dolná Polianka, kde sú sústredené
Obecný úrad, kultúrny dom, požiarna zbrojnica, vodojem, školská budova - t.č. využívaná ako klub dôchodcov a klub mládeže.
Ľudové tradície, remeslá a výroba tradičných kopaničiarskych výrobkov zaniká. V starších domácnostiach sa však dodržujú
ešte dávne zvyky, najmä na Vianoce a pri rodinných udalostiach s varením a pečením „starodávnych jedál“ i jedál sezónnych
napr. „cestenice, koblihy, šmidková polievka“a iné.
Penzión Stará škola – názov prezrádza , že táto budova pôvodne bola naozaj školou. Bola postavená v roku 1904
ev. cirkevným zborom v Brezovej. Pred jej vybudovaním sa deti učili v súkromnej chalúpke, v skromný podmienkach
takzvanej nutnej školy. Svojho učiteľa, ktorým bol obyčajne jeden chudobnejších gazdov, rodičia platili sami a vyučovalo
sa zvyčajne od novembra do marca. Počas ostatných mesiacov boli deti doma a museli pomáhať pri hospodárstve. Os
roku 1904 už neškolený gazdovia vyučovať nemohli, preto sem chodili učitelia 2 – 3 týždenne z Brezovej. Takto sa v škole
vyučovalo do roku 1910, kedy nastúpila diplomovaná učiteľka Ida Suchánková. Škola bola v roku 1972 zrušená pre malý
počet žiakov.  >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína pri mohyle M. R. Štefánika a pokračuje cez obec Dlhý Vŕšok, Priepasné, Polianka, Jandová dolina
a končí pri mohyle M. R. Štefánika.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v južnej časti Myjavskej pahorkatiny.
Prístup na trasu fotogalérie :
Z mesta Brezová pod Bradlom vedie označená asfaltová cesta takmer až k pamätníku, kde je záchytné parkovisko.
Z Brezovej pod Bradlom červenou a zelenou pásovou značkou k mohyle.
Z Košarísk žltou a zelenou pásovou značkou.
V obci Polianka, Priepasné.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                Smolenice – jaskyňa Driny – Smolenický zámok.
 
<<< Smolenice (maď. Szomolány, nem. Smolenitz) je obec na úpätí Malých Karpát v okrese Trnava. Známy je predovšetkým
Smolenický zámok, k prírodným zaujímavostiam patrí jaskyňa Driny a najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Poloha Smoleníc na
okraji Trnavskej kotliny, jednoduchá prístupnosť a úrodnosť umožnili osídlenie tohto územia už v staršej kamennej dobe. Z tohto
obdobia sa však zachovali len ojedinelé archeologické nálezy, väčší výskyt je až v mladšej kamennej dobe. Najvýznamnejšie je
obdobie prechodu medzi bronzovou dobou a železnou dobouhalštatská doba, kedy asi v šiestom storočí pred Kr. existovalo
na vrchu Molpír veľké keltské hradisko. Na rovnakom mieste neskôr existovala i veľkomoravská osada. Prvá písomná zmienka
o existencii obce Smolenice pochádza z polovice 13. storočia. V 14. storočí bol nad obcou postavený hrad, posledný z rady
pevností, ktoré strážili malokarpatské priesmyky.  Gróf Jozef Pálffy postavil v rokoch 18801883 v úzkej doline pod Majdánom
pri obci Horné Orešany chemický závod na spracovanie dreva. Za účelom rýchlejšej dopravy dreva sa začala stavať lesná konská
železnica. Všetky horské dopravné trasy sa mierne zvažovali k závodu, čo umožňovalo samočinnú dopravu dreva. Chemická
továreň potrebovala okrem dreva aj iné suroviny a bolo potrebné odvážať aj hotové výrobky. Po vybudovaní štátnej dráhy v
roku 1898 z Trnavy do Smoleníc dalo vedenie závodu postaviť priemyselnú železnicu z továrne na stanicu. Pred likvidáciou
roku 1960 mala celá sieť spolu 70 km. V roku 1968 uviedli do prevádzky nový chemický závod na výrobu farieb – Chemolak,
priamo pri železničnej stanici Smolenice.
V obci sa nachádzajú pamiatky:
Stĺp hanby (pranier) v barokovom štýle z 18. storočia
Socha Pieta s reliéfmi znakov mučenia z 18. storočia
Pomník padlým vojakom z 1. a 2. svetovej vojny
Hrob Štefana Baniča, vynálezcu padáka
Pamätná tabuľa na rodnom dome Štefana Baniča, odhalená pri príležitosti stého výročia jeho narodenia
Busta Štefana Baniča, odhalená 9. júna 2006 pred budovou starej školy v Neštichu.
Múzeum Molpír umiestnené v budove starej fary. Časť expozície tvoria exponáty z halštatského hradiska Molpír. V múzeu
má svoj kútik regionálny historik a učiteľ Štefan Jastrabík. Jedna miestnosť patrí vynálezcovi padáka Štefanovi Baničovi.
Zaujímavá je expozícia starých kníh zo 17. – 19. storočia z farskej knižnice. Na chodbách je zdokumentovaná história obce
v obrázkoch. Flóra a fauna Smoleníc a okolia spolu s minerálmi sú v ďalšej miestnosti. V poslednej miestnosti je etnografia
Smoleníc a okolia.
Malé Karpaty - od roku 1976 sú Malé Karpaty chránenou krajinnou oblasťou. Smolenice ležia zrovna v tej oblasti
Malých Karpát kde celé pohorie dosahuje najväčších výšok s vrcholmi Veterlín (724 m), Havranica (737 m) a najvyšším
vrchom pohoria Zárubami (768 m). Nad Smolenicami sa nachádza prírodná rezervácia Dolina Hlboče – kaňonovité údolie
s obnaženými skalnatými útvarmi a krasovými javmi a vzácnou flórou i faunou. V hornej časti doliny je 9 m vysoký vodopád,
jediný v Malých Karpatoch. Voda z neho však padá iba občas, väčšinou na jar. Zaujímavosťou Smolenického krasu je
jaskyňa Driny, ktorá vznikla v spodnokriedových rohovcových vápencoch koróziou atmosférických vôd. V Malých Karpatoch
v okolí Smoleníc sa nachádza viacero zrúcanín hradov, napríklad Ostrý Kameň, Korlátka či Plavecký hrad.
Jaskyňa Driny je kvapľová jaskyňa v Malých Karpatoch. Nachádza sa asi 2 km na juhozápad od Smoleníc v Smolenickom krase.
Objavili ju v roku 1929 I. Vajsábel a J. Banič. Neboli však prví, ktorí sa pokúšali dostať do jaskyne. Už v roku 1866 v
rakúsko-pruskej vojne tu táborili pruskí vojaci. No o naozajstné „prieskumné“ cesty v Smolenickom krase sa pokúšali až od
roku 1920 bratia Vajsablovci, Valovci a Štefan Banič (známy ako vynálezca padáka) so synom Jánom. Pokusy boli korunované
úspechom až v roku 1929, keď sa I. Vajsablovi a J. Baničovi podarilo po viacerých pokusoch preniknúť do podzemia závrtovým
komínom. O päť rokov neskôr, v roku 1934, sprístupnili prvých 175 m. V roku 1950 objavili J. Majko, A. Droppa a L. Blaha
ďalšie časti jaskyne, ktoré vynikajú zachovalou kvapľovou výzdobou. V roku 1959 ju znovu sprístupnili. Z celkovej dĺžky 636 m
je dnes pre verejnosť sprístupnený 550 m dlhý okruh. Vchod do jaskyne je vo výške 399 m n. m. v západnom svahu
vrchu Driny (434 m), ktorý je tvorený pomerne čistými jurskými vápencami. Driny sú puklinovou jaskyňou, ktorú vymodelovali
zrážkové vody, ktoré prenikali do podzemia systémom puklín, takže chodby sú pomerne úzke. Podzemné priestory nie sú
rozsiahle, ale majú veľmi peknú sintrovú výzdobu. Steny sú bohato pokryté sintrom v teplých žltých, červenohnedých
a žltohnedých farbách. Scenériu dopĺňajú pagodovité stalagmity a pre túto jaskyňu tak typické zúbkovité záclony. Ďalej sú
tu drobné jazierka, sintrové vodopády a na dne bývalých podzemných jazierok sa nachádza hráškovitá výzdoba.
K najzaujímavejším priestorom patrí Sieň spolupracovníkov a Sieň Slovenskej speleologickej spoločnosti.  Je jedinou
sprístupnenou jaskyňou na západnom Slovensku.   
Smolenický zámok - Stredoveký hrad stál na mieste dnešného Smolenického zámku na úpätí Malých Karpát nad obcou
rovnakého mena. Vznikol až v 14. storočí ako posledný zo strážnych hradov pri malokarpatských priesmykoch.
Na začiatku 15. storočia bol kráľovským majetkom, neskôr patril pezinským a svätojurským grófom a od začiatku 16. storočia
rodine Országovcov. Potom ho takmer dve storočia vlastnili Erdődyovci. Na konci 18. storočia zámok spustol a na
začiatku 19. storočia vyhorel, takže zostali z neho iba ruiny, z ktorých vyčnievala len päťboká hlavná veža a bašty vonkajšieho
opevnenia. Na začiatku 20. storočia začali jeho poslední majitelia, Pálfiovci, stavať na hradných ruinách historizujúcu stavbu
terajšieho Smolenického zámku. Zo starého hradu pri prestavbe zachovali iba časť vonkajšieho opevnenia. Zámok dobudovali
až po roku 1945. Smolenický zámok je majetkom Slovenskej akadémie vied (SAV) a pre verejnosť je sprístupnený iba sčasti
(záhrady, nádvorie, vyhradené miestnosti). Na zámku sa robia svadby a organizujú sa v ňom národné i medzinárodné vedecké
konferencie, čo určite neprospieva zachovaniu jeho pôvodného rázu, ale na druhej strane je to pre zámok skoro jediný zdroj
príjmov, z ktorého môžu hradiť jeho nákladnú údržbu. Od brány po vežu zdolávajú turisti 156 schodov. Pálffyovci majú na
miestnom cintoríne hrobku. >>> 
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Smolenice okolo jaskyne Driny, Čertov žľab, Smolenický zámok až končí v obci Smolenice.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa vo východnej časti Malých Karpát nad obcou Smolenice.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Smolenice
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                                 Stará Tura – Vaďovce - Čachtice.
 
<<< Stará Tura - prvá písomná zmienka o Starej Turej je z roku 1392, keď sa spomína v darovacej listine kráľa Žigmunda
ako obec patriaca Čachtickému hradu, ktorý v tom čase vlastnil Stibor zo Stiboríc a Beckova. Súčasťou čachtického hradného
panstva bola Stará Turá až do zániku feudalizmu v Uhorsku. Rozvoj Starej Turej možno datovať od roku 1467, keď ju kráľ
Matej Korvín povýšil za preukázané zásluhy pri chytení Jána Švehlu na poddanské mestečko (oppidum). Na základe udeleného
privilégia boli Staroturania oslobodení od platenia tridsiatku a iných mýtnych poplatkov vo všetkých krajinách uhorskej koruny.
Toto privilégium, ktoré pomáhalo obchodnej a trhovej činnosti mestečka, niekoľkokrát potvrdili ďalší uhorskí panovníci. Keď
chudobná pôda, najmä na kopaniciach, nestačila uživiť obyvateľstvo, hľadali Staroturania možnosti vo výrobe a predaji po
domácky zhotovovaného dreveného riadu. Popri tejto tradičnej výrobe, ktorá sa zachovala dodnes, je potrebné spomenúť
obuvníkov a kožušníkov, mlynárov, stolárov, tokárov, kováčov i hrnčiarov. Stará Turá mala mlyny, valchy, vyhne, varilo sa tu
pivo, pestoval šafrán a dokonca vyrábal papier. V okolí Starej Turej sa chovalo veľké množstvo kráv, z ktorých mlieka sa po
úprave vyrábalo topené maslo. Staroturania sa preslávili aj ako prví zakladatelia bryndziarní na Slovensku. Starej Turej sa
stratami na životoch i veľkými materiálnymi škodami /mesto takmer vyhorelo/ nevyhli ani udalosti v roku 1948. V histórii mesta
nájdete stopy J.F.Patermanna, J.N.Zimmermanna, A. Pullmana, Augusta Roya, Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana,
Jozefa Hollého a ďalších osobností. Významné sú snahy sestier Royových - Kristíny Royovej a Márie Royovej - na duchovnom
prebudení svojho národa. Viedli k vzniku abstinentského spolku Modrý kríž, založeného na kresťanských princípoch. Popri
výchove misijných pracovníkov mal i činnosť evanjelizačnú, vydavateľskú a v jeho rámci začala pracovať prvá slovenská
diakonia, ktorá sa neskôr transformovala do samostatného spolku Vieroslava, pod ktorého správou boli aj staroturianske
sociálne ústavy - Útulňa, Chalúpka, Domov bielych hláv. Masív Bielych Karpát bol významným priestorom partizánskeho odboja.
Tragické udalosti druhej svetovej vojny zvlášť poznamenali kopanice Hlavina a Nárcie. Prívlastok "stará" v názve mesta
neharmonizuje s terajším skutočným vzhľadom mesta "Starú" Starú Turú v jej centre pripomína iba niekoľko pamätníkov
histórie: evanjelický a rímskokatolícky kostol, stĺp hanby, bývalý Obecný dom.
Myjavská pahorkatina je geomorfologický celok na západnom Slovensku. Najvyšším vrchom je Bradlo (543,1 m n. m.).
Z geomorfologického hľadiska je súčasťou subprovincie Vonkajšie Západné Karpaty a oblasti Slovensko-moravské Karpaty.
Jediným geomorfologickým podcelkom sú Brančské bradlá. V starších členeniach zahŕňala Myjavská pahorkatina aj
Chvojnickú pahorkatinu. Myjavská pahorkatina patrí do skupiny flyšových pohorí aj keď geologická stavba oblasti je
relatívne pestrá. Západná časť je budovaná ílovcami, siltovcami, pieskami, pieskovcami, štrkmi a zlepencami z obdobia
spodného miocénu. Východná časť je rôznorodejšia. Okrem spomenutých hornín (v najvýchodnejšej časti) sa v severnej
časti vyskytujú pieskovce, zlepence, ílovce obdobia vrchnokrieodvého až paleocénneho veku (tzv. brezovská skupina) a tiež
obdobia paleocén až spodný eocén (tzv. myjavská skupina). Bradlové pásmo tvorí hranicu s flyšovými horninami na severe.
Severná časť Myjavskej pahorkatiny je budovaná pieskovcami, ílovcami, zlepencami obdobia eocénuoligocénu, tieto horniny
sú súčasťou flyšového pásma. južnejšie potom slieňmi, vápencami, pieskovcami a zlepencami vrchnej kriedy. Najjužnejšiu časť
už budujú vápence a dolomity, čiastočne bridlice a pieskovce obdobia stredného až vrchného triasu, ktoré patria hroniku.
Z hydrologického hľadiska patrí menšia západná časť k povodiu Moravy (odvodňuje rieka Myjava s Brezovským potokom),
východná časť prináleží k povodiu Váhu (je odvodňovaná prostredníctvom potokov Kamečnica, Jablonka s Tŕstím a
Kostolníkom, najjužnejšia časť Holeškou). Myjavská pahorkatina patrí k nízkym, rozpojeným pohoriam, čo umožnilo vznik
kopaničiarskeho osídlenia. Je súčasťou Myjavsko-bielokarpatskej oblasti rozptýleného osídlenia a jej Myjavskej podoblasti.
Vnútri pahorkatiny sa nachádzajú tri mestá: Myjava, Stará Turá a Brezová pod Bradlom. Má približne 40 000 obyvateľov.
Vaďovce - Obec sa spomína od roku 1419 ako Vagyouch, z roku 1436 ako Wadowych, z roku 1773 ako Vagyovcze, z
 roku 1808 ako Waďowce, maďarsky Vagyóc. Obec patrila panstvu Čachtice. V roku 1715 mala obec 3 mlyny, 30 poddanských,
26 želiarskych a 8 slobodných domácností, v roku 1753 mala 160 rodín, v roku 1787 mala 114 domov a 857 obyvateľov,
v roku 1828 mala 150 domov a 1050 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka, tkáčstvom a inými
domácimi remeslami. Od roku 1876 tu mali majetky Breunerovci. Po roku 1918 sa zachovali tradičné remeslá. Pracovali tu píly.
Višňové - Obec sa spomína od roku 1392 ako Bysnew, z roku 1436 ako Wisnyowe, z roku 1773 ako Visnove, maďarsky Visnyó,
Alsóvisnyó. Obec patrila panstvu Čachtice, neskoršie rodinám Štiborovcov, Országhovcov, v roku 1695 Erdődyovcov,
v 18. storočí aj Forgáchovcov. V roku 1715 mala vinice, mlyn a 21 domácností, v roku 1753 mala 64 poddanských rodín,
v roku 1787 mala 58 domov a 403 obyvateľov, v roku 1828 mala 63 domov a 439 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom,
nádenníčili a chovali dobytok. Od roku 1855 tu mali majetky Breunerovci a Springerovci. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali ešte
aj domácou výrobou slamených košíkov a tkaním ľanového a konopného plátna.
Čachtický hrad - vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska,
najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a silno poškodil český kráľ
Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, načas patril aj Matúšovi Čákovi
Trenčianskemu. V roku 1392 prešiel do majetku Stibora zo Stiboríc, ktorý vlastnil 15 hradov na Považí. V roku 1467 väznili na
hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska, preto bol budovaný ako mohutná
pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým sídlom. Bývanie na hrade bolo nepohodlné. Jedinou aspoň trochu zdobenou časťou
na hrade bola kaplnka. Od roku 1569 boli vlastníkmi Nádasdyovci. V roku 1708 dobyli hrad vojská František II. Rákoci a odvtedy
začal pustnúť, aj keď začas slúžil ako väzenie. Zrúcaniny Čachtického hradu tvoria dodnes dobre identifikovateľné budovy,
postupne sa dvíhajúce na hornom, strednom a dolnom hrade. Opevnenia si zachovali zvyšky štítkových renesančných atík,
na hornom hrade sú fragmenty pôvodných omietok s maľbami. Na starších fotografiách môžete hrad vidieť s vežou, v súčasnosti
stojí bohužiaľ už iba jeden jej múr. Z hradu je nádherný výhľad na okolité svahy Malých Karpát, kopanice Myjavskej pahorkatiny
a Považský Inovec. Od júna 2012 sa na hrade vykonávajú záchranné práce, plánované do mája 2014.
Na najvyššom mieste hradného brala postavili palác s hranolovou a podkovovitou vežou, v ktorej bola umiestnená aj kaplnka.
Okolo horného nádvoria vznikali postupne v 14. storočí ďalšie budovy, zatiaľ čo veľké nádvorie stredného hradu iba na okraji
lemovali hospodárske budovy. Z čias stiborovských úprav pochádza ďalší palác a kaplnka. Dolné nádvorie, ktoré slúžilo najmä
obrane, bolo prístupné z horného hrebeňa ponad priekopu vysekanú v skale. Medzi dolným dvorom a renesančným nádvorím
bol v druhej polovici 16. storočia dlhý spojovací tunel. V prvej polovici 16. storočia vznikol pod hradom kaštieľ, nazývaný aj
hradný kaštieľ. V roku 1772 vyhorel, v literatúre sa uvádza ako ruina alebo archeologická lokalita. Legenda o Alžbete Bátoriovej -
vydávala sa ako 15-ročná. Už počas manželstva s Františkom Nádašdym, ktorý bol viac preč ako pri mladej žene, začala mučiť
a vraždiť dievčatá. Ako 44-ročná ovdovela, a potom už jej sadizmus nepoznal hranice. V rokoch 1585 až 1610 umučila vyše
600 dievčat a mladých žien bez ohľadu na ich národnosť alebo pôvod. Dejiskom týchto krutých orgií boli Čachtice, ale aj ďalšie
panstvá po celej monarchii. Týrala ich najrôznejším spôsobom, bičovaním, bodaním, pálením rozžeraveným železom na citlivých
miestach, strhávala im nechty alebo ich nechala poliať vodou a zmrznúť. Legendy hovoria dokonca o špeciálnom mučiacom
nástroji, železnej panne, ktorá prebodla svoje obete. Krv z nich mala stekať do pripraveného kúpeľa, v ktorom si grófka Alžbeta
chcela navrátiť mladosť. Takýto mučiaci nástroj sa našiel v rakúskom Lockenhause, a ten v minulosti patril Bátoričke. Jej
pomocníkov Ficka, Ilonu Jó a Dorotu Sentešovú popravili, Alžbeta musela zvyšok života stráviť na Čachtickom hrade. Podľa
legendy ju zamurovali a nechali len úzky otvor, ktorým dostávala jesť.
Čachtice  - osídlenie Čachtíc v praveku dokazuje množstvo archeologických nálezov od neolitu až po slovanské sídlisko
z 8.9. storočia. Písomné pramene ju uvádzajú v roku 1263 ako Chekche, 1276 – "Chechte", 1299 – Chechte",
1505 – "Csejthe". Pôvodne patrila Nitrianskemu hradu, neskôr panstvu Čachtického hradu postaveného v prvej
polovici 13. storočia. V roku 1392 dostali výsadu zemepanského mestečka s erbom svätého Ladislava. Turci ich spustošili
v roku 1599. Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, vinohradníctvom a remeslami, ktoré rozvinuli najmä habánski
usadlíci zo 17. storočia. Roku 1847 sa tu uskutočnilo výročné zhromaždenie Tatrína, ktorého členovia sa dohodli na spisovnej
slovenčine podľa Štúrovej koncepcie. Pozornosť návštevníkov upúta na briežku stojaca kamenná pevnosť s kaplnkou a kostolom.
Najstaršia stavba je gotická kaplnka svätého Antona Paduánskeho z roku 1330. Vidno však na nej viaceré prvky zhodné so
stavbami z veľkomoravského obdobia. Má malé presbytérium so šiestimi rebrami, ktoré sa na strope zbiehajú do svorníka s
trojuholníkovým erbom. Rebrá sú položené na ihlanovitých konzolách. V stene sú dva oblôčiky. Loď je obdĺžna, na východnej
stene má dva väčšie obloky. Povalu tvorí valená klenba so štukovou výzdobou na troch pároch pilierov. Nad vchodom je drevený
chór s maľovanými obrazmi Panny Márie, sv. Štefana a sv. Ladislava, prevezený sem z hradnej kaplnky. V hrobe pod kaplnkou
je 34 rakiev kňazov a ďalších osobností mestečka. Zvonku nad vchodom je gotický štvorlístkový oblôčik a na štíte kamenný kríž.
Vedľa stojaci pôvodne gotický rímskokatolícky kostol dal postaviť vojvoda Ctibor I. v roku 1390. Mal jednu kostolnú loď s veľkými
oknami a na streche malú sedlovú vežičku s prilbicou. V roku 1680 ho prestavali, rozšírili a zbarokizovali. V súčasnosti má
10 veľkých okien. Vybavenie tvorilo sedem oltárov a kazateľňa. Na arkádovom chóre je neskorobarokový organ. Hodnotné sú
barokové dvere na bočnom vchode z roku 1661. Pod kostolom sú tri hrobky. Na vonkajšej severnej stene odkryli v roku 1940
pôvodné gotické okno. Kostol je zasvätený sv. Ladislavovi. V roku 1681 postavili vežu kostola, ale pre chybné základy ju v
roku 1740 zbúrali a postavili novú. Baroková stavba má štyri podlažia. V roku 1756 v nej bolo šesť zvonov. Na vojnové ciele
armáda v roku 1916 zobrala štyri, a v súčasnosti je vo veži päť zvonov. Pod vežou je hrobka s viac ako 50 rakvami významnejších
mešťanov. Oba cirkevné objekty stoja v kamennej pevnosti so strieľňami, ktorá dobre poslúžila na obranu proti menším skupinám
útočníkov. Do pevnosti vedú tri vchody: Hrubé schody sú na kamenných verajách datované – Rax Mathes – 1496, Medzihorská
brána bola renovovaná 1594. Pozoruhodný je kamenný oblúkový most s farskými schodmi a portálom z roku 1697. Západne od
kostolnej pevnosti dal postaviť v roku 1668 chorvátsky bán Mikuláš Draškovič renesančný kaštieľ. Je to jednoposchodová bloková
budova s výrazným stredným rizalitom. Na začiatku 18. storočia budovu získali Forgáčovci (Forgách). Pristavili k nej dve krídla,
jedno na juhozápade a druhé na severovýchode. V západnej časti pôvodnej budovy zriadil v roku 1708 biskup Pavol Forgáč
kaplnku, ktorú vysvätil 22. októbra 1708 Mikuláš Lipai (Lippay), novomestský prepošt „sub titulo Patronae Hungariae“. Poslednými
majiteľmi bola rodina Čenkayová, ktorá kaštieľ kúpila v roku 1851 od Mikuláša Forgáča (Forgách). Budovu prenajímali nemajetným
občanom a postupne sa dostala do dezolátneho stavu. V roku 1945 – 1958 bola budova z prostriedkov štátu opravená. Dve krídla
postavené Forgáčovcami boli odstránené, oltárny kameň, ktorý bol pohodený v bývalej kaplnke, je osadený v stene pod bránou
vľavo. Po roku 1989 sa budova dostala do vlastníctva Trenčianskeho múzea. Od roku 1960 je v časti budovy na poschodí
umiestnené múzeum histórie Čachtíc a Tatrína. Kúria je renesančná prízemná budova postavená začiatkom 17. storočia ako menšie
vidiecke sídlo šľachty. Postavil ju gróf Juraj Druget z Humenného, manžel Kataríny Nádašdyovej (Nadasdy). Neskôr sa dostala do
vlastníctva Andrášiovcov (Andrásy) a Jesenskovcov. Má tvar písmena U, nad vchodom je oblúkovitý portál s erbom Drugetovcov
uprostred. Stĺp na námestí z roku 1742. V prvej polovici 18. storočia obyvatelia Čachtíc veľmi trpeli nájazdmi rôznych vojsk a tlúp
bývalých vojakov, epidémiami a živelnými pohromami, ktoré predstavovali v čase drevených a hlinených domčekov so slamenými
a šindľovými strechami dva hrozné živly – voda a oheň. V súvislosti s mariánskym stĺpom to boli požiare. V priebehu deviatich rokov
bolo 30 ničivých požiarov. Tak 15. apríla 1723 pri veľkom požiari horela aj strecha kostola. Bolo zrejmé, že požiare okolo roku 1738
niekto zakladal úmyselne. Ľud bol prestrašený, modlil sa za ukončenie pohrôm a v roku 1741 za farára Jozefa Mackoviča zložil
slávnostný sľub – putovať každoročne do Šaštína a prosiť tam Bohorodičku za odvrátenie častých požiarov. Aby zvýraznili svoje
rozhodnutie, v roku 1742 dali občania postaviť mariánsky stĺp. Na čelnej strane je text (chronostikon). V preklade: „Ku cit hviezdami
zdobenej Panny a Matky venujú veriaci za deväť rokov tridsať raz požiarom postihnutí“. Mariánsky stĺp je vzácna baroková
pamiatka. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína pri ŽSR Stará Tura a vedie okolo vodnej nádrži Dubník cez obec Vaďovce, Višňové, hrad Čachtice,
Čachtice až končí na ŽSR Čachtice.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený modrou a zelenou pásovou značkou sa nachádza v juhovýchodnej časti Myjavskej pahorkatiny.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Stará Tura a obci Čachtice,
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                              Turá Lúka – hrad Branč – Sobotište.
 
<<< Turá Lúka je mestská časť mesta Myjava v Myjavskej pahorkatine, na hornom toku rieky Myjava. Leží na ceste II. triedy
č. 581, 3 km na západ od centra mesta. Je to pôvodne kopaničiarska obec. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1580,
patrila panstvu hradu Branč. V roku 1672 tu došlo k vzbure proti násilnej rekatolizácii. Narodil sa tu architekt
Dušan Jurkovič (1868-1947) a pôsobili Samuel Jurkovič (1769-1873) a jazykovedec Daniel Krman (1663-1740). V obci stojí
tolerančný klasicistický kostol z roku 1793 a pamätník na pamiatku 25 popravených evanjelikov (27. 7. 1672). Zachovali sa
tu niektoré ľudové zvyky (piesne, hry, zvyky), v minulosti bola známa čipkárstvom a výšivkárstvom. Je východiskom k hradu
Branč. Od roku 1980 je súčasťou mesta Myjava.
Hrad Branč - leží na rovnomennom kopci Myjavskej pahorkatiny nad Podzámkom, miestnou časťou obce Podbranč.
Najstaršia písomná zmienka je z roku 1317. Hrad sa rozkladá na ploche asi 7.500 m2, vo výške 480 m n.m. Keďže hrad stál
na pomerne ľahko prístupnom kopci, jeho obrana sa neustále zdokonaľovala. Hlavný vchod do dolného hradu je od východu.
Vstup do hradu bol strážený dvoma bastiliónmi vonkajšieho opevnenia. Oproti hlavnému vchodu je trištvrtekruhová delová
bašta stredného hradu, chrániaca paľbou z diel a ručných zbraní priestor vchodu pred nepriateľom. Obvodové murivo dolného
hradu je na štyroch miestach prerušené polkruhovými baštami.
 Hrad je rozdelený na dve hlavné časti: dolný hrad a stredný hrad. Stredný hrad je od dolného hradu oddelený výrazne
suchou hlbokou priekopou, ktorá zvyšovala prirodzenú výšku opevnenia stredného hradu. Vchod do stredného hradu bol
pôvodne v rohu (oproti pomníku). Aj tam, kde je zem zarovnaná (kde nie je priekopa - bola, ale sa zem zasypala spadnutím
horného a stredného hradu), útočníci museli prekonať 80 m nekrytého priestoru (priekopu) pod priamou paľbou obrancov hradu.
Stredný hrad sa funkčne delí na 2 časti: severné nádvorie stredného hradu a obytnú palácovú časť. Z nádvoria (pri pomníku)
sa po schodisku vystupovalo do átriového dvora a do jednotlivých miestností. Bolo tu 40 izieb - 15 v prízemí, 20 na prvom
poschodí a 5 na druhom poschodí. Na západnom nádvorí dolného hradu (neďaleko pomníka) bola hradná studňa. Staršia
studňa bola i na nádvorí stredného hradu (blízko jedinej sprístupnenej miestnosti). Hrad nechal postaviť magister Aba z
Hlohovca medzi rokmi 1251 - 1297. Toto datovanie bolo určené podľa archeologického výskumu - podľa nálezu mincí s
uvedenými rokmi 1251 - 1261. V ďalších rokoch sa na hrade vystriedalo 40 majiteľov. V roku 1309 hrad získal
Matúš Čák Trenčiansky, krátku dobu hrad vlastnil i český kráľ Ján Luxemburský, v roku 1394 Žigmund Luxemburský. Po tomto
roku sa datuje prestavba v rozsahu stredného hradu. Výsledkom bol typicky gotický skalný hrad s útočnou vežou, palácom,
kaplnkou a v juhovýchodnom rohu stredného hradu s vysokým hradbovým obvodovým múrom. V 16. storočí sa stal hrad
vlastníctvom Františka Nyáryho, ktorý sa oženil s dcérou pána hradu Korlátko (Cerová) a s celou rodinou tu žili i poslední
príslušníci rodu Nyáry, ktorí si postavili nový kaštieľ v Sobotišti (na námestí) a postupne sa tam presťahovali aj so zariadením.
Bolo to pre nich pohodlnejšie sídlo. Hrad zostal opustený a chátral. V období tureckých vojen slúžil ako útočište okolitému
obyvateľstvu, pričom v období rokov 1674 - 1675 bol prechodnou väznicou protestantských kňazov, ktorí boli odsúdení
bratislavským súdom na galeje. Zomreli v jamách (väznica po obvode múru). Túto udalosť pripomína pamätník a každoročné
bohoslužby na hrade. Keďže bol hrad opustený, ľahko ho napadli a vypálili Turci a hrad tak zostal dodnes. V roku 1968
Pamiatkostav Žilina prevádzal pamiatkovú obnovu hradu, ktorá nebola dokončená. Archeologický výskum sa robil od roku 1978.
Počas piatich sezón sa v odkrytých zasypaných miestnostiach, v jednotlivých vrstvách našli články kamennej architektúry
z okien, dverí; ďalej sa našli črepiny z majoliky, z hrncov a kachieľ. K zaujímavým nálezom patrila ozdobná kamenná
renesančná rímsa so štítom s letopočtom ukončenia prestavby hradu 1539 a monogramom majiteľa hradu Františka Nyáryho.
Ďalej sa našla sústava pilierov, drevené časti z pôvodného hradu, železný šíp, 2 guľky, starý nôž, bronzové ihlice, rôzne druhy
gombíkov, kovaní, kľúčik od šperkovnice, medené cedidlo a i. Príťažlivá a malebná krajina s hradom Branč bola mnohým
umelcom námetom na výtvarné zobrazenie. Hrad Branč vo svojich dielach stvárnil maliar Martin Benka, Július Koreszka,
hodonínsky maliar Karel Novák. Hrad Branč bol a je námetom pre fotografov. Obrazy hradu Branč sa nachádzajú v Galérii
mesta Bratislavy, v múzeu Martina Benku v Martine a Záhorskej galérii v Senici.
Podbranč - prvý zápis o obci Podbranč je z roku 1394, kedy sa k panstvu hradu Branč pričleňuje 13 obcí. Obec však
existovala oveľa skôr, len sa o nej nepísalo, lebo obce a osady kopaníc v okolí Branča sa prideľovali Sobotišťu. Názov
Podbranč má obec už vyše 200 rokov. Rozprestiera sa na ploche 1.414 hektárov a pozostáva z 37 osád, samôt a väčších
usadlostí. Väčšina z nich leží v údolí rieky Myjavy (U Varsíkov, Horná Dolina, Majeričky, Dolná Dolina, Švrčkov Jarok, U Hulkov,
U Gažov a pod.). Ďalšia časť obce leží priamo pod zrúcaninou hradu Branč (Podzámok) a v dolinách pri úpätí hradného
kopca (Martiské, Drieňové a pod.). V minulosti sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli tu i
dva mlyny (začiatkom 19. stor.), ku ktorým neskôr pribudol kameňolom. V roku 1907 tu bolo založené Potravinové družstvo.
Ekonomicky aktívne obyvateľstvo v prevažnej miere pracuje v miestnom roľníckom družstve a väčšina ostatných dochádza
za prácou do Senice a Myjavy. V obci Podbranč sú len dve malé zvonice, a to v časti Dolná Dolina a v osade Podzámok.
Obec Sobotište sa hodnoverne písomne prvýkrát spomína v roku 1251 v listine Bela IV.  ako „terra Zobodicha“. Obec
patrila do hradného panstva hradu Bana, od roku 1297 do brančského hradného panstva. Názov obce dokladá, že vznikla
snáď už v 12. storočí ako trhová osada na obchodnej ceste spájajúcej územie Moravy s Podunajskom. Patrí k veľmi starým
obciam Myjavskej pahorkatiny. Od druhej polovice 13. stor. sa hospodársky vývoj osady Sobotište spomalil, v dôsledku
premiestnenia trhov do blízkej Senice, ktorá sa už v roku 1273 spomína ako mestečko (oppidum). Sobotište tak nadobudlo
charakter mestečka až v druhej polovici 16. storočia. Patrilo však k najľudnatejším obciam Brančského panstva a zachovalo
si rozsiahly chotár, v ktorom od 17. storočia prebiehalo intenzívne kopaničiarske osídlenie. Z demografického vývoja
Sobotišťa je známe, že roku 1576 tvorilo v ňom daňový základ 19 port a roku 1617  bývalo v Sobotišti popri bližšie neznámom
počte želiarov a podželiarov, 40 sedliackych a 12 slobodníckych rodín.  Po roku 1526 prešiel majetok  Brančského hradného
panstva, teda i obec Sobotište do rúk uhorskej grófskej rodiny Nyáryovcov, ktorí v obci 1630 nechali postaviť opevnený
kaštieľ s parkom a rybníkom. V roku 1613 kráľ Matej I. povolil v obci usporadúvať výročné jarmoky, čo spolu s týždennými
trhmi podporovalo rozvoj obce.  V priebehu 18. storočia vznikla manufaktúra na spracovanie koží a v roku 1770 vznikla
manufaktúra na spracovanie súkna založená Nyáryovcami. Obyvateľstvo sa v prevažnej miere živilo poľnohospodárstvom,
rozšírené bolo aj pestovanie viniča. Domáci remeselníci popri bežnej remeselnej produkcii vyrábali drevený riad a do
konca 19. storočia vrecia. V roku 1831 mal obec 4854 obyvateľov. V tom čase tu bolo niekoľko mlynov, menších pivovarov
a viac ako 30 krčiem. Vybudovaním železnice sa obec dostala mimo obchodnej trasy, čo prispelo k jej hospodárskej stagnácii
a poklesu počtu obyvateľstva.
 V roku  1845  založil   v Sobotišti  učiteľ  Samuel  Jurkovič  Gazdovský spolok a spolu s mladými štúrovcami – študentmi  
Bratislavského ev.  lýcea  tu  založili  v roku 1841 Slovenské národné divadlo nitrianske a odohrali tu dve predstavenia. >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v Turej Lúke, mestskej časti Mesta Myjava okolo hradu Branč, obec Podbranč až končí v obci Sobotište.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa v centrálnej časti Myjavskej pahorkatiny.
Prístup na trasu fotogalérie :
V Turej Lúke, mestskej časti Mesta Myjava.
V obci Sobotište.
 
Mapa polohy fotogalérie :
-
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-

 

TOPlist