aktualizované: 13.11.2017 08:32:38

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Veporské‚ Stolické
Veporské vrchy ležia na strednom Slovensku a predstavujú neveľké územie s pestrým reliéfom
rozdeľujú sa na štyri podcelky:
- Fabova hora
- Čierťaž
- Sihlianska planina 
- Balocké vrchy
Na území Veporských vrchov prevládajú zmiešané lesné porasty, vyššie polohy ovládajú smrekové a jedľové porasty.
Osobitosťou chránenej krajinnej oblasti je vrcholová smrečina na Zadnej Poľane, ktorá sa nachádza a najjužnejšom
okraji pôvodného areálu v Západných Karpatoch na andezitovom podklade. V území dochádza k prelínaniu teplomilných
a horských druhov rastlín a živočíchov. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje soldanelka uhorská, žltohlav európsky,
chvostník jedľovitý, kukučka vencová, rosička okrúhlolistá, kosatec sibírsky a mnohé ohrozené druhy z čeľade
vstavačovitých. Z vtáčích druhov môžeme v oblasti pozorovať napríklad orla krikľavého, výra skalného, kuvička vrabčieho,
ďatla bielochrbtého, drozda kolohrivého, rozšírený je krkavec, vyskytuje sa tu tiež bocian čierny. Podpoľanie je
charakteristické hojným výskytom strakoša kolesára. Stálymi obyvateľmi územia sú medveď, vlk a rys.
Pre výnimočné kvality z hľadiska poľovníctva bola stredná a južná časť chránenej krajinnej oblasti vyhlásená za
chránenú poľovnícku oblasť pre chov jelenej zveri. Od roku 1990 je územie biosférickou rezerváciou UNESCO.
Veporské vrchy sú nesmierne bohaté na vodné zdroje, pramenia tu mnohé rieky a potoky, ústiace do vyznaného
slovenského toku Hrona. Najvýznamnejšie riečne toky sú Slatina, Hučava, Kamenistý potok a Brusnianka.
Na území Veporských vrchov sa nachádza viacero chránených území s rôznym stupňom ochrany. Rozlohou najväčšie
územie zaberá CHKO Poľana. Vyhlásená v roku 1981. Výmera CHKO  20 079 ha. Poľana je naše najvyššie sopečné
pohorie. Vulkanickou činnosťou sa na jej území vytvorila mohutná sopka s priemerom 20 km, čím sa zaraďuje medzi
najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Stratovulkanická stavba sa prejavuje striedaním odolných andezitových príkrovov
a prúdov s vrstvami menej odolných tufov a tufitov. V centrálnej časti územia sa pôsobením eróznych a denudačných
procesov zachovala typická kotlovitá prehĺbenina - kaldera. Zvyšky lávových andezitových prúdov, ktoré odolali
rozrušovacím procesom, slúžia ako náučné objekty a veľa z nich je vyhlásených za maloplošné chránené územia.
Sú to Kalamárka, Melichova skala, Vodopád Bystré. Aglomerátové zvyšky reprezentuje Bátovský balvan, Jánošíkova
skala, Veporské skalky. Ďalej sa tu nachádzajú prírodné rezervácie Hrončokový grúň, Dobročský prales, Poľana
nad Detvou, Ľubietovský Vepor a Pod Dudášom. Vrchol Hrb je považovaný za stred Slovenska. Z prírodných
výtvorov sú najvýznamnejšie nasledovné: Melichova skala, Kalmárka, Bátovský balvan a Jánošíkova skala.
 
                                                            Hajnačka – Pohanský hrad.
 
 
<<< Obec Hajnačka - sa spomína od roku 1425 ako Danuskue, neskôr Kues (1255), Anyaskw (1344),
Ayanaskewalya (1427-31), Haynachkeallya (1565), Hajnacžka (1773); maďarsky Ajnácskö. O hrade je prvá zmienka v r. 1245.
Vznikol ako kráľovský na mieste staršej pevnosti. Stal sa sídlom panstva, ku ktorému v polovici 15. storočia patrilo 15 obcí.
V 16. a 17. storočí bol významným bodom protitureckej obrannej línie. V roku 1545 ho na rok obsadili Turci a nakrátko aj
koncom storočia. V 17. storočí bol prestavaný, v 18. storočí spustol. Obec sa vyvinula z majera pod hradom. Mala
roľnícko-pastiersky ráz. Patrila pôvodnému hradnému panstvu Hajnáčka, v novoveku viacerým zemianskym rodinám.
Za tureckej okupácie sa zmenila na samotu, potom sa postupne zaľudňovala. V roku 1773 tu žilo len 13 želiarov a niekoľko
panských remeselníkov. V r. 1828 mala obec už 84 domov a 375 obyvateľov. V 19. storočí tu vznikla väčšia tehelňa.
Do roku 1945 sa obyvatelia zaoberali prevažne poľnohospodárstvom. V rokoch 1938-1944 bola Hajnáčka pripojená k
 Maďarsku. Po oslobodení tu vybudovali závod Ipeľských tehelní. Taktiež tu vznikol kameňolom a pekárenská výrobňa.
JRD tu bolo založené v r. 1957.
Pohanský hrad alebo i Pohanský vrch je tajomná lávová hora neďaleko slovensko-maďarskej hranice, na ktorej sa
nachádzajú zvyšky kamenného valu starých Keltov, pozostatky slovanského hradiska, a tiež niekoľko nesprístupnených
jaskýň, ktoré kedysi obývali naši pravekí predkovia. Lokalita bola pre svoj význam vyhlásená za národnú prírodnú
rezerváciu. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Hajnačka cez vyhliadkový vrchol Tilič až končí na vrchole Pohanský hrad.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou a červenou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej časti Cerovej vrchoviny na juh od
obce Hjanáčka.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Hajnačka.
Mapa polohy fotogalérie :
 
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
                                             
                                                CHVATIMECH, chata BERNARDIN.
 
<<<  Kopec Chvatimech sa nachádza medzi obcami Hronec, Valaskou a Podbrezovou. V roku 1965 tu pod
vrcholom postavili pri vratnej stanici sedačkovej lanovky chatu Bernardín a výcvikové stredisko mládeže, kde
vyrástli mnohé známe mená ako Lucia Medzihradská, sestry  Kuzmanové a podobne. Robo Hauer túto starú
chatu, ktorá už nevyhovovala požiadavkám, nedávno zbúral a stavia novú. Lenže, zabrzdil ho nedostatok financií.
Verí však, že to dotiahne do konca, a keď bude chata hotová, podarí sa aj ostatné. Je to zaujímavé miesto, blízko
sú Čiernohronská železnica, Osrblie, kde je biatlonový areál, Nízke Tatry, Dobročský prales, Lesnícky skanzen
Vydrovo, Vajskovské vodopády a niekoľko jaskýň. Veď nielen horcom sú ľudia živí,“ podotýka.  Keby sa Robovi
Hauerovi podarilo chatu dokončiť a keby lanovka znovu slúžila verejnosti, celá lokalita by ožila turistickým ruchom.
Ak je v zime dosť snehu, svah dlhý okolo dvoch kilometrov,  by určite prilákal viac lyžiarov. Neďaleko sú totiž ešte
tri vleky. Ten kto nevyšiel k chate, neuverí aký nádherný panoramatický výhľad je spred chaty. Zľava je vidieť hrebeň
Nízkych Tatier od Prašivej cez Veľkú Chochuľu, Latiborská hoľa, Ďurková, Chabenec, Skalku,   Poľanu, Dereše,
Chopok, Konské, Ďumbier, Homôľka, Veľká Vápenica, Bratková až na Kráľovu hoľu. A čo ešte keď si sadnete na
lavičku večer, v ruke dobré čapované pivo a práve začína zapadať slnko, začína hra neskutočných farieb, ktoré sa
menia na južných svahoch hrebeňa Nízkych Tatier. >>>
Trasa fotogalérie :
Sa nachádza na severnom svahu Chvatimechu.
Poloha trasy fotogalérie :
Kopec Chvatimech sa nachádza medzi obcami Hronec, Valaskou a Podbrezovou.
Chata Bernardín sa nachádza pod vrcholom kopca Chvatimech.
Prístup na trasu fotogalérie :
Žltou značkou od železničnej stanici Chvatimech pri Pdbrezovej.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                           Vodopád Bystré - Poľana - Skliarovo.
 
<<<  Vodopád Bystrého potoka (hovorovo aj vodopád Bystré alebo vodopád Bystrô) je národná prírodná pamiatka
a chránený krajinný výtvor nachádzajúci sa v katastrálnom území mesta Hriňová. Nachádza sa na území Slovenského
stredohoria na území Poľany v hornej časti Bystrého potoka južne až juhovýchodne od Poľany (1 458 m), pod sedlom
Priehybina vo výške 983 m n. m. (vrchol - miesto prepadu vody - vodopádu). Výška steny prepadu vody je
20 m (výška vodopádu). Vodopád je prepadom potoka Bystrá, ktorý je pravostranným prítokom Slatiny, prameniacim
pod Poľanou.
Horský hotel Poľana (1 260 m n. m.) je horský hotel na južných svahoch Prednej Poľany (1 367 m n. m.). Zariadenie
s celoročnou prevádzkou sa nachádza v okrese Detva v chránenej krajinnej oblasti Poľana. Hotel začal fungovať
v roku 1994 a ponúka ubytovanie pre 72 osôb v hotelovej a 40 osôb v turistickej časti. Poskytuje možnosti letnej
i zimnej rekreácie, seminárov, školení a spoločenských akcií rôzneho charakteru. V zimnej sezóne sú pri hoteli k
dispozícii 3 lyžiarske vleky, bežecké trate, požičovňa športových potrieb a lyžiarsky servis. Hotel je od leta 2012 v
rekonštrukcii a mimo prevádzky, otvorený je len bufet. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína pri smerovníku Bystré Vrátka okolo vodopádu Bystré, horského hotela Poľana na vrchol Poľana a na vyhliadkovú
skalu Katruška a späť cez vrchol Poľana do obce Skliarovo.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou, červenou a modrou pásovou značkou sa nachádza na južnom svahu vrcholu Poľana,
severne od mesta Detva.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Skliarovo.
Od smerovníka v časti Bystré Vrátka.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
                               
                          Šiatorská Bukovinka – hrad Somoška – Mačacia.
 
<<< Šiatorská Bukovinka história obce je oveľa mladšia ako hradu Somoška. O názve osady sa zachovala miestna tradícia.
Podľa nej priesmykom preteká potok Belina, pri ktorom viedla cesta. Po jarných a jesenných dažďoch sa vody potoka vyliali a
cesta sa stala neschodnou. Tak obchodníci boli nútení čakať a preto si na oboch brehoch potoka rozložili stany. Po opadnutí vôd
cestujúci a obchodníci si pri brode začali vymieňať, predávať či odovzdávať tovar. Tak vzniklo pomenovanie Šiatoros  (Sátoros)
a v 2. polovici 18. stor. bola založená osada toho istého mena. Okolité zeme pôvodne patrili rodine Csomaovcov, ktoré
v 1. polovici 19.stor.prešli do rúk Máriássyovcov, potom tu vlastnili majetkové diely Orosziovci a neskôr Vecseyovci. Významným
sa ukázal rok 1866, keď Samuel Winter pri samote založil kameňolom, ktorý značne napomohol rozvoju osady. Bol tu veľký
drvič kameňa, ktorý poháňal parný stroj. Jeho prvým strojníkom bol Gejza Nagy z Budapešti. Sem sa za prácou prisťahovali
kamenári z Tirolska. Na začiatku 20.stor.osada bola vlastníctvom Ludovíta Benyovitsa. Ďalšou osadou, tvoriaca dnešnú obec
je Bukovinka (Bukkrét), založená po polovici 19.stor. v chotári obce Somoskoújfalu. Na konci 19. stor. bol tunajším zemepánom
Gejza Krepuska, ktorý vlastnil majetky po Stahrembergovcoch a Emil Sztojkovics. Osada Malý mlyn bola založená pri
vodnom mlyne (zrejme malých rozmerov) zaznačenom v 18. stor.  Osada na Medveši (Medves) bola založená na začiatku
19. stor. drevorubačmi a jestvovali osady Horný a Dolný Medveš. Mačkaluk (Macskaluk) sa stala významnou r.1895 po
založení baníckej osady, keď v tunajšom kameňolome pracovalo 1000 kamenárov. Baňa pôvodne tiež ležala v katastri obce
Somoskaújfalu.  Boli tu obytné domy baníkov a vedenia kameňolomu, štvortriedna elementárna škola, žandárska kasáreň
a kantína, v ktorej sa predávali potraviny, liehové nápoje a mäso. Vyťažený kameň priemyselnou železničkou sa dopravoval
na železničnú stanicu Somoskaújfalu. Rozvoju osád a ich spojenie s okolím veľmi napomohlo vybudovanie železničnej trate
Lučenec – Filakovo - Somoskaújfalu, ktorá bola do užívania odovzdaná 4. mája 1871. Všetko zmenil začatie  1. svetovej vojny,
ktorý znamenal zánik Rakúsko-uhorskej monarchie a po r.1918 vznikla l. ČSA. Radzovce sa stali súčasťou ČSR a do ich
chotára pripadli aj osady dovtedy patriace k Somoskéoújfalu. 29.januára 1959 sa z chotára obce Radzovce odlúčili osady
Šiatoroš a Bukovinka a založili samostatnú obec, dostala názor Šiatorská Bukovinka. Odrazu sa rozbehol prudký rozvoj obce.
Ešte r.1959 bola Šiatorská Bukovinka elektrifikovaná.
Kamenné more - neďaleko vodopádu sa nachádza ďalšia atraktivita – kamenné more tvorené úlomkami podobných
čadičových stĺpov. Tieto stĺpy boli – čo je taktiež zaujímavé – použité i pri stavbe hradu Šomoška. Kamenný vodopád i kamenné
more ležia na území národnej prírodnej rezervácie Šomoška a vedie okolo nich i náučný chodník smerujúci na hrad.
Kamenný vodopád - na hraniciach s Maďarskom neďaleko Fiľakova sa nachádza unikátny prírodný útvar – vulkanický vodopád
Šomoška. Výška vodopádu je 9 metrov a odhadovaný vek asi 4 milióny rokov. Za jeho pôvodom stojí obdobie činných sopiek na
území Slovenska, ktorých magma sa po dotyku s povrchom zeme menila na postupne tuhnúcu lávu, prejavujúcu sa v rôznych
metamorfózach. A jednou z nich je i vodopád v Šomoške. Kamenný vodopád tvorí čadič v tvare päť až šeťbokých pravidelných
stĺpcov a nad ním sa vypína gotický hrad Šomoška postavený práve z týchto netradičných čadičov. Neďaleko sa nachádza i iný
prírodný skvost – kamenné more na ploche 100 x 40 metrov.
Hrad Somoška - postavil pred r. 1291 pravdepodobne Illés z rodu Kácsikovcov (Kacsics). R.1310 Petrovi (lIIésov syn) synovia
Leustach a Jakow sa pridali na stranu Matúša Csáka a hrad odovzdali jemu. Preto im kráľ Karol Róbert hrad r.1323 odobral a
daroval sedmohradskému vajdovi Tomášovi Széchényimu. Ale Széchényi ešte toho roku zomrel a r.1481 kráľovou donáciu sa
hrad stal definitívne majetkom rodu Lossonczyovcov. Šomoška pôvodne predstavovala typ hradu s obalovým múrom postaveného
na neveľkej plošine hradného vrchu. Do malého nepravidelného trojuholníkového nádvoria bol vstavaný palác a hospodárske
budovy. Tieto stavby boli dvoj a trojposchodové, pod ktorými boli do kameňa vytesané pivnice. V 15. stor. bola postavená okrúhla
západná veža, ktorá dodnes predstavuje dominantu hradu. Potom postupne bola pristavaná južná podkovovitá bašta s gotickou
bránou a severná vstupná strážna okrúhla veža. Zvláštny výzor hradu dáva stavebný materiál, päť a šesťboké vodorovne
kladené čadičové kvádre, ktorých bolo pod hradom dostatok. R.1576 napadol Fil'akovský hrad bega Ali. R.1593vojsko pod
vedením Mikuláša Pálffyho a Krištofa Tieffenbacha oslobodilo hrad Filakovo spod tureckej okupácie. R. 1608, 1618-1619 a 1647
krajinský snem nariadil opravu poškodeného hradu a zosilniť jeho obranyschopnosť objektu verejnými prácami. Tak sa aj stalo,
hrad bol zosilnený dvojitým obranným múrom pri gotickej bráne, zväčšili obytné priestory a pred severnou baštou bola vybudovaná
delová plošina s polygonálnym ukončením. Pri prestavbách sa už použili renesančné architektonické prvky. Napriek dobrej
obranyschopnosti hradu nedostatok pitnej vody znižoval jeho odolnosť voči útočiacemu nepriateľovi. Ani po odchode Turkov
z krajiny nenastal vytúžený mier a r.1703 vypuklo protihabsburgské povstanie Františka II. Rákócziho. Po potlačení Rákócziho
povstania bol hrad Šimonovi Forgáchovi skonfiškovaný a nájomca Ráday rozkaz kráľa Leopolda l. hrad podpáliť, splnil len
čiastočne. Dal podpáliť len časti strechy a tak mohol hrad dlho odolávať zubu času.  Potom r. 1808 kráľovskou donáciou prešiel
na ich dcéru Alojziu, vdovu grófa Antona Stahremberga a syna grófa Antona Stahremberga. R.1826 hrad vyhorel, zmenil sa na
ruinu a bol ponechaný napospas osudu. Hrad od úplnej skazy zachránila rekonštrucia a pamiatková obnova pod vedením
Dr.Gabriela Klúdyho od r. 1971. Práce sa zastavili po r.1990 a aj opravené časti už chátrajú. Bolo by veľkou škodou, aby tento
nezvyčajný hrad znova schátral. Stopy zubu času vidno na južnej bašte, ktorá bola vyčistená premostená na tri podlažia
drevenými trámami a mala byť zastrešená. K tomu neprišlo a bašta chátra, trámy sčasti spráchniveli. Opravené sú časti
obvodových múrov a západná bašta, kde pôvodne mala byť muzeálna expozícia. Zdá sa, že na ňu bude potrebné ešte dlhší
čas čakať a pritom hrad je vyhľadávaným cieľom mnohých turistov.
Kameňolom Mačacia je lokalita v CHKO Cerová vrchovina. Vedie ňou náučný chodník zameraný na históriu a prírodné pomery
oblasti, ktorý začína v obci Šiatorská Bukovinka a pokračuje až k niekdajšej osade pri kameňolome. V oblasti, ktorá sa kedysi
vyznačovala veľkou sopečnou aktivitou sa nachádza jeden z najväčších lávových príkrovov v strednej Európe.  Pri jeho
prechádzaní sa nachádza 10 informačných tabúľ: Vstupný areál, Báza lávového príkrovu, Lávové pokrovy, Odlučnosť bazaltu,
Bazaltové minerály, Ťažba bazaltu, Rekultivácia lomu, Banícka osada, Prameň a Budova colnice. Náučný chodník Kameňolom
Mačacia otvorili v roku 2002, je pod správou Chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v obci Šiatorská Bukovinka dolinou bukovinského potoka, pri smerovníku odbočíme okolo kamenného vodopádu na hrad
Somoška, vrátime sa do sedla a pokračujeme cez starý kameňolom Mačacia až konči v obci Šiatorská Bukovinka.
Poloha  trasy fotogalérie :
Chodník značený zelenou, žltou a červenou pásovou značkou sa nachádza na v južnej časti Cerovej vrchoviny na hranic
s Maďarskom.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Šiatorská Bukovinka,
Mapa polohy fotogalérie :
 
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
 
                                                         Tisovec – Hradná - Tisovec.
 
<<<  Tisovec - mesto rozkladajúce sa na brehu rieky Rimavy. Pomenovanie dostalo od názvu stromu tis. Najstaršie osídlenie
lokality Tisovec spadá do mladšej doby bronzovej, o čom svedčí archeologicky preskúmané pohrebisko. Tisovec je staré
banské mesto, ktorého vznik sa datuje 13. storočím. Prvá, doposiaľ známa písomná zmienka o Tisovci, pochádza z roku 1334.
Túto listinu vydal kráľ Karol Róbert na Vyšehrade, kaločskému arcibiskupovi Ladislavovi a sedmohradskému vojvodovi
Tomášovi pri vzájomnej výmene majetkov. V uvedenej listine sa Tisovec spomína ako Tyzolc. Na prelome 14. a 15.storočia
sa Tisovec v listinách spomína ešte ako dedina, z toho vyplýva, že na mestečko mohol byť povýšený koncom 15. a
začiatkom 16. stor. V druhej polovici 15. stor. nastala v Tisovci zmena vlastníckych vzťahov, pretože vymreli dovtedajší
vlastníci majetkov v Tisovci- Sečéniovci. Ich majetok sa "po praslici" rozdelil na dve časti medzi Lošonciocov a Orságovcov
z Gutu. V hospodárskom rozvoji Tisovca bola určujúcim činiteľom ťažba železnej rudy. Koniec 16. stor. predstavuje pre
Tisovec prelomové obdobie. Okrem šírenia reformácie, ktorá sa šírila prostredníctvom Muránskeho bratstva evanjelických
kazateľov, nastali opäť majetkové zmeny, keď tisovské majetky dostali do svojich rúk tri rody: Kubíniovci, Forgáčovci a
Náriovci (z prvkov ich rodových erbov vznikol aj mestský erb Tisovca). Navyše mesto neobišli ani turecké vojny. Od r. 1596
sa zvýšilo turecké nebezpečenstvo a Tisovec sa na viac ako pol storočie dostal do stredobodu záujmu jágerského pašu.
V 17. stor. sa celková nepriaznivá situácia v Uhorsku (protihabsburské povstania) prejavila aj v Tisovci. Pri strete Bočkajových
vojsk s Turkami, zachvátili plamene kostol, faru a iné budovy. V tejto situácii sa v Tisovci nekonali trhy ani jarmoky, na ktoré
bolo mesto právom hrdé. V roku 1675 získal Tisovec mýtne právo a o tri roky neskôr na žiadosť Adama Forgáča udelil mestu
cisár Leopold I. v poradí druhé právo konať trhy. No situácia nasledujúcich rokov nebola naklonená ich rozvoju, preto
nastáva úpadok a postupný zánik tisovských trhov. Po szatmárskom mieri nastalo obdobie postupnej rekonštrukcie a
hospodárskeho rozvoja mesta. V roku 1765 Pavel Kramer založil mlyn na výrobu papiera a v roku 1800 bola založená
papiereň. V Tisovci bolo rozšírené krajčírske, kováčske, kolárske, sudárske, garbiarske, či čižmárske cechovníctvo.
V roku 1783 bola postavená vysoká pec, ktorá sa v 40-tych rokoch 19. stor. stala najväčším producentom surového
železa v Uhorsku. Opätovne sa objavuje snaha o obnovenie starých trhových výsad, ktoré boli po tretíkrát mestu priznané
panovníčkou Máriou Teréziou. Tisovec bol činným mestečkom aj počas štúrovskej doby. Pôsobil tu farár Pavol Jozeffy,
ktorý sa venoval najmä osvetovej práci. V meste sa zakladali spolky miernosti, ale aj knižnice, nedeľná škola i čitateľský
a hospodársky spolok. Pôsobili tu významní národovci ako August Horislav Skultéty, zakladateľ mestskej knižnice, Samuel Hojč,
Daniel Lichard, Jonatan Dobroslav Čipka a iní. Koncom roku 1847 žil v meste Tisovec Štefan Marko Daxner, ktorý sformuloval
politický program, či Memorandum národa slovenského, ktoré bolo prijaté 6-7. júna 1861 v Martine. Obdobie zvýšeného
maďarizačného útlaku po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (po r. 1867) je svetlou stránkou histórie Tisovca. Kultúrno-spoločenský
život v tomto období bol mimoriadne bohatý. Aktivizovalo sa ochotnícke divadlo, spevokol (vedený Dr. Samuelom Daxnerom)
i hasičský spolok. V roku 1896 bola založená Tisovská sporiteľňa. V roku 1903 sa v Tisovci po prvýkrát na Slovensku
nacvičilo v slovenskom jazyku prvé dejstvo Smetanovej opery Predaná nevesta a o štyri roky neskôr opera V studni.
Hospodárske pomery na začiatku 20.stor. neboli priaznivé v dôsledku hospodárskej krízy. Vysoká pec nepracovala pre
nedostatok surovín. Okrem železiarní a vápenky bol v Tisovci i kameňolom, elektráreň, píla a bryndziareň, ktorá vyvážala
bryndzu aj do USA. Kultúrny život nadviazal na tradície spred roku 1918.
Náučný chodník Hradová - otvorili v Tisovci v piatok 26. októbra 2007. Myšlienka vybudovať tento náučný chodník
vznikla u PhDr. Samuela Gájera CSc. (1923 ÷ 2003), ktorý bol veľkým milovníkom tisovskej prírody. Projekt sa podarilo
v roku 2007 zrealizovať. Náučný chodník Hradová kopíruje turistický chodník a je 3,12 km dlhý s prevýšením 475m.
Tisovská Hradová (887 m n. m.) predstavuje jednu z najvýraznejších krajinných dominánt okolia Tisovca. Tento mohutný
vrch z vápencových brál s početnými jaskyňami poskytoval ľuďom bezpečné bývanie už od mladšej doby kamennej.
Stopy po pravekom osídlení dodnes nachádzame takmer po celom hrebeni. Vrchol Hradovej ukrýva aj zvyšky stredovekého
hradu, opradeného množstvom legiend. Hradová sa nachádza v ochrannom pásme Národného parku Muránska planina.
V roku 1984 bola zaradená medzi maloplošné chránené územia. Dôvodom pre zriadenie tejto národnej prírodnej
rezervácie o rozlohe 127,47 ha je prítomnosť zachovalých pestrých spoločenstiev so zastúpením viacerých zriedkavých
druhov rastlín a živočíchov. Na jej území platí piaty, teda najvyšší stupeň ochrany. Hradová je súčasťou navrhovaného
územia európskeho významu sústavy NATURA 2000.
Tisovec hrad - Iba zvyšky jeho základov ležia na vrchu Hradová nad mestečkom Tisovec. Postavili ho pravdepodobne už
v druhej polovici 13.storočia na mieste staršieho hradiska. Roku 1334 bol majiteľom hradu i mestečka Tisovec kaločský
arcibiskup Ladislav, neskôr Tomáš zo Sečoviec a i. V polovici 15.storočia sa zmocnilo hradu vojsko Jána Jiskru, od ktorého
ho vydobyl kráľ Matej Korvín. V druhej polovici 16.storočia sa hrad aj s mestečkom dostal začas pod tureckú zvrchovanosť.
Po vytlačení Turkov z Gemerskej oblasti (v roku 1593) stratil Tisovecký hrad strategický význam a noví majitelia sa prestali
starať o jeho údržbu. Na konci 17.storočia ho cisárske vojsko po potlačení Thokolyho povstania úplne rozbúralo, takže
o jeho stavebnom výzore nevieme dnes povedať nič bližšie. Skúposť historických údajov však nasvedčuje, že išlo o
pomerne malý strážny hrad miestneho významu. >>>
Trasa fotogalérie :
Začína v meste Tisovec, pokračuje cez hrebeň Hradová až končí v meste Tisovec.
Poloha  trasy fotogalérie :
Nachádza sa na kopci Hradová západne od Tisovca
Prístup na trasu fotogalérie :
Žltou značkou z mesta Tisovec.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
Informácie použité pri jednotlivých fotkách sú čerpané z oficiálnych web stránok príslušných lokalít.
 
Sú označené  <<<     >>>
-
-
 
  
TOPlist