aktualizované: 18.03.2024 10:59:49

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

Fotogaléria - Štiavnicke vrchy
Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy sa rozprestiera v okresoch Banská Štiavnica, Žiar nad Hronom, Žarnovica,
Zvolen, Levice a Krupina. Dôvodom vyhlásenia Štiavnických vrchov za chránené územie bolo viac:
-rozlohou sú najväčším vulkanickým pohorím na Slovensku so zastúpením takmer všetkých fenoménov sopečného reliéfu,
-majú významnú biogeografickú polohu na rozhraní teplomilných panónskych a chladnomilných karpatských hoských
druhov flóry a fauny, -na území sa nachádza množstvo historických a technických pamiatok roztrúsených vo voľnej krajine,
ale najmä koncentrovaných v centrálnej časti pohoria. Z geologického hľadiska budujú Štiavnické vrchy andezity, ryolity,
brekcie a tufy. Územie je bohaté na výskyt minerálov. Na rudnom poli v okolí Banskej Štiavnice bolo opísaných vyše 120
rudných žíl, ktoré obshujú okolo 140 druhov a odrôd minerálov. Pestré geologické zloženie sa odráža i v pestrosti miestneho
reliéfu. Prevažuje vrchovinový a hornatinový rázsochovitý reliéf, nižšie s prechodom do rezanej pahorkatiny. Toto geologické
podložie spolu so svojráznou geomorfologickou stavbou a polohou na rozhraní rozdielnych klimatických typov umožnilo vývoj
druhovo rozmanitých rastlína živočíchov. Zachovali sa tu aj napriek intenzívnemu využívaniu územia.
 
 
                                   
                                        Banská Štiavnica – Sitno – Svätý Anton.
 
<<<  Banská Štiavnica - z archeologických výskumov je známe, že na prelome 3. a 2. storočia p n. l. osídlili región mesta
Kelti. Prišli do štiavnickej oblasti kvôli ryžovaniu zlata z riek. Dokazujú to nálezy zo Starého mesta - Glanzenbergu, Ilije i Sitna.
Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské mesto na Slovensku. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú
činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej štvrtine 12. storočia. Vstup územia do písaných dejín sa spájal s listinou
ostrihomského arcibiskupa Maritria z roku 1156. Martírius vydal listinu pri príležitosti vysvätenia kostola v Bratke.
Nezachovala sa v origináli, ale v tranzumte z r. 1347, dokazujúcom v spore o Bratku, počas 14. storočia. Pri popise zeme
darovanej kostolu sa ako hraničný bod uviedol termín terra banensium - zem baníkov. Termín a rok vydania listiny sa
považoval za prvý písomný údaj o Banskej Štiavnici. Diplomatická analýza však dokázala, že listina je sfalšovaná. Za prvý
hodnoverný písomný prameň sa dnes pokladá listina z roku 1217. Podľa nej sa Komes Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov
vzdal hodnosti hlavného kráľovského pivničiara. V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná
baňa. Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr
v roku 1243-44. Je zaujímavé, že Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva sa naň
až v prípadoch spojených s vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia od platenia mýta, poplatkov a slobodnej ťažby
dreva v kráľovských lesoch pre potreby baníctva. Posledná analýza zachovaných textov dokázala, že Banská Štiavnica mala
mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270).
Tajchy - umelé vodné nádrže, nazývané tajchy, vybudovali pre potreby vtedajšieho baníctva, teraz sú vyhľadávanými
miestami odpočinku.
Štiavnické Bane. Osada Sigelsberg pôvodne patrila do majetku mesta B. Štiavnica, pred r. 1352 ju zabral kastelán hradu
ášov. O zábere tejto a okolitých osád je prvá zmienka z roku 1352, čo je zároveň aj prvý a hodnoverný písomný prameň o
existencii Sigelbergu. Osada, neskôr dedina sa stala súčasťou majetku hradného, od 17. storočia komorského panstva
Šášov. Druhý celok, z ktorého sa sformovali súčasné Štiavnické Bane tvorila Vindšachta. K jej vzniku v prvom rade prispel
rozvoj baníctva. V časoch tureckého nebezpečenstva v 17.st. sa na jej ochranu vybudoval rozsiahly fortifikačný systém
. Sigelsberg a Vindšachta ako pôvodné celky, z ktorých vznikli Štiavnické Bane boli nepochybne prioritnými strediskami
baníctva s celoeurópskym významom. 
Počúvadlianske jazero / alebo tiež Počúvadlo – jazero / je jazero umelého pôvodu  / tzv. tajch /, nachádzajúce sa v okolí
Banskej Štiavnice pri obci Počúvadlo, kde patrí medzi najnavštevovanejšie lokality. Rozprestiera sa na ploche 12 ha a je
obľúbeným letným ale aj zimným rekreačným strediskom chatárov, turistov, detských táborov a miestom kultúrnych podujatí.
Zároveň je východiskom na najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno.
Sitno je najvyšším vrchom Štiavnických vrchov a predstavuje výraznú krajinnú dominantu. Z jeho vrcholu je široký kruhový
výhľad. Sitno – erózna troska andezitového lávového prúdu, okolie budované rôzne odolnými sopečnými horninami, má
výrazne rozčlenený reliéf s charakterom vrchoviny. Legenda o Sitne hovorí, že je sídlom zakliatych sitnianskych rytierov,
ktorý v jeho útrobách čakajú na pokyn „ Už „ a sú zárukou pomoci, keď bude najhoršie.
Rozhľadňa – najstaršia stavba svojho druhu v Európe, čnie na najvyššom bode Sitna. Tu sa v polovici 19. storočia
formovala podoba európskej organizovanej turistiky a neskôr aj myšlienka založenia Muzeálnej slovenskej spoločnosti,
spojená s osobnosťou Andreja Kmeťa – kňaza, botanika, archeológa, geológa, ktorý celý život zasvätil výskumu Sitna.
Sitiansku rozhľadňu – filagóriu – dal postaviť okolo roku 1736 Andrej Koháry, bola však zničená bleskom. Obnoviť ju dal
až v roku 1886 Filip Coburg na podnet svojho lekára zanieteného horolezca a turistu Mudr. Téryho. Túto dominantu Sitna
potom daroval Sitnianskemu turistickému klubu v Banskej Štiavnici. Rozhľadňa je v mesiacoch máj až september v
prevádzke, zároveň plní funkciu informačného strediska. V rozhľadni je umiestnená miniexpozícia CHKO a expozícia fauny
a flóry z okolia Sitna. Sitno je charakteristické jedinečným striedaním panónskej a karpatskej flóry. Je miestom výskytu
viacerých chránených druhov rastlinstva a živočíšstva. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Počas
archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko. Neskôr vzniknutý stredoveký hrad patril Koháryovcom,
neskôr Coburgovcom. Oblasť Sitna je považovaná za kolísku európskej turistiky v stredných polohách. Turistická chata
Andreja Kmeťa je stále v rekonštrukcii.
Hrad Sitno - Na vrchu Sitna bolo v prvých storočiach n. l. opevnené hradisko vybudované Kvádmi. Patrilo k systému
Po málo známom živote na hradisku až do stredoveku sa predpokladá, že hrad pochádza z prvej polovice 13. storočia
a bol súčasťou rozsiahlej vojenskej pevnosti vybudovanej na základoch rozsiahleho hradiska.  V jeho najzraniteľnejšej
časti bol postavený hrad, ktorého hlavnou úlohou bolo strážiť najľahšie prístupy a súčasne slúžil ako posledné útočisko
obrancov hradiska. V 16. storočí boli dobudované a spevnené múry barbakanu, stojaceho pred hradom. Jeho úlohou
bolo po prelomení obrany chrániť vchod do hradu pred priamou delostreleckou paľbou.  Vojenský význam hradu súvisel
ťažbou a spracovaním kovov v tejto oblasti a s tatárskym a tureckým ohrozením. Lepšie správy o hrade sú až z
polovice 16.storočia.
výkopových prác obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby
bronzovej ( 1200 – 800 rokov pred naším letopočtom ) a laténskeho obdobia ( 3. storočie pred n. l. ). Určitú kontinuitu
staršieho a včasnostredovekého osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. Storočia.  Pre Iliju je dôležitý rok 1266 ako
vstup do písaných dejín. V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol sv. Egídia zohral
dôležitú úlohu pri formovaní osady v jeho blízkosti. Do pomenovania stredovekej osady sa prevzalo označenie patrocínia
kostola. V písomných prameňoch nachádzame do roku 1526 Iliju zapisovanú v latinskej forme (Sanctus Egidius),
hungarizovanej (Scenthegud, Zenth Egyed), kombinovanej hungaro – slovenskej (Zenthlyen v roku 1496), ale aj v
nemeckej ako Gilg, Gilgen. Od čias zmienok o kostole sv. Egídia z roku 1266 až po druhé desaťročie 14. storočia sa o
vývoji Ilije vie veľmi málo, región ovládali príslušníci rodiny Hunt – Poznanovcov a ich vetvy.
Obec Svätý Anton. Prvá písomná zmienka o obci Svätý Anton pochádza z roku 1266. Otázky vývoja obce sú málo
zmapované. Vychádza sa z ojedinelých historických prameňov z prvej polovice 13.storočia, z určitých tradícií získaných
porovnávaním situácie vývoja v celom regióne. Názov osady, dediny vychádza z patrocínia staršieho pôvodného kostola
zasväteného s.Antonovi Pustovníkovi. V liste z roku 1266 sa uvádza, že územný celok okolo kostola bol zapísaný ako
súčasť majetku rodiny Hunt Poznanovcov. V historických prameňoch najmä od druhej polovici 15.storočia sa príslušnosť
dediny k sv. Antonovi pustovníkovi zapísala v rôznych formách. Názvy obce sa uvádzajú ako Sand Anthony, Zenthanthal,
Scent Antollo.
Kaštieľ Svätý Anton - V srdci Štiavnických vrchov stojí v obci Svätý Anton / do roku 1996 známej aj pod názvom
Antol / monumentálny barokovo-klasicistický kaštieľ s prekrásnym anglickým parkom. Postavili ho v roku 1744 na mieste
staršieho hradu vybudovaného pre hontianskeho župana a cisárskeho generála Andreja Koháryho. Kaštieľ sa neskôr stal
majetkom bohatej rodiny Coburgovcov.  K roku 1445 sa viažu po prvý raz zistené osoby v správe dediny. Funkciu richtára
vykonával Ján Longus. V čase spravovania panstva Sitno krajinským sudcom Alexandrom Turzom sa kostol v obci uvádza
ako farský a farárom bol Mikuláš Schmolder. Kostol bol v roku 1540 prestavaný. Okolo neho bol cintorín, v blískost farská
budova a škola. V tom čase sa v obci nachádzalo 23 poddanských usadlostí. Okrem mýtnej stanice sa v obci nachádzali
dva mlyny a dve hutnícke zariadenia, ktoré patrili nabohatšej dedinskej vrstve.  Budova viky, patriaca do areálu národnej
kultúrnej pamiatky svätoantonského kaštieľa, bola postavená koncom 19. storočia ako byt správcu Coburkovských majetkov.
Súčasťou areálu kaštieľa je aj nádherný park. Historické dokumenty o tom ako park vyzeral sa nezachovali. Predpokladá
sa že najväčší rozmach park zažil pri dostavbe kaštieľa okolo roku 1750.
>>> 
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Banská Štiavnica, okolo jazera Počúvadlo, cez vrchol Sitno, obec Ilia až končí
v obci Svätý Anton.
Poloha trasy fotogalérie :
Chodník značený červenou, žltou a zelenou pásovou značkou sa nachádza v centrálnej a južnej časti Štiavnických vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V meste Banská Štiavnica, Štiavnické bane, obec Ilia a Svätý nAnton.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
                                  Vyhne – Sklené Teplice – Banská Štiavnica.
 
<<< Vyhne - prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1326. Vyhne sú známe predovšetkým svojou baníckou históriou,
najstarším pivovarom na Slovensku - pivovar Steiger, železiarstvom, či strojárstvom. Dominantou obce je rímskokatolícky
barokovo-klasicistický kostol sv. Michala Archanjela, postavený na vyvýšenine nad centrálnou časťou obce. Impulzom k jeho
postaveniu bolo cirkevné osamostatnenie sa od farnosti v Hliníku nad Hronom 30.9.1760 ako aj veľký počet obyvateľov.
Odčlenenie sa uskutočnilo na základe  dekrétu Uhorskej kráľovskej komory  v Budíne, s čím súhlasila banská komora.
Podľa Kanonickej vizitácie z r. 1778 bol prvý kostol vo Vyhniach  postavený už v r. 1584 a stál povyše farského mlyna,
spolu s priľahlým cintorínom. Postavený bol pravdepodobne v renesančnom slohu, ako jednolodie s hrebienkovou klenbou,
kostol sa dodnes nezachoval. Architektúra kostola sv. Michala Archanjela vo Vyhniach spadá do obdobia rokoka a
barokového klasicizmu, poslednej štvrtiny 18. storočia.
Vyhne – kúpele - Vznik kúpeľov vo Vyhniach je spojený s ťažbou železnej rudy. Podľa ústneho podania, keď baníci začali
raziť štôlňu na úbočí obrátenom na juh, sotva vyhĺbili sto krokov, dostali sa k prameňu horúcej vody. Doba vzniku kúpeľov
sa nedá presne určiť. Arnold Ipolyi spomína, že už v 13. storočí sa kúpele spomínajú pod menom „Szénasi hévvíz – Bzenic
vo Vyhniach z r. 1858 sa dozvedáme o postavení a vysvätení novej kúpeľnej kaplnky v r. 1913 v posecesnom štýle.
Stará kaplnka sv. Jána Nepomuckého bola zrútená ešte v r. 1896 v súvislosti s rozširovaním kúpeľov . Na stavbu novej
kaplnky prispelo mesto Banská Štiavnica a Banská Belá, majiteľ kúpeľov a milodarmi aj občania Vyhieň. Nová kaplnka
bola vysvätená  v júli 1914 archidiakonom Wolfgangom Rudnayom a farárom Jozefom Daubnerom. Kaplnka  stojí dodnes,
neďaleko kúpeľného domu  Termál.
Kamenné more - Na úpätí sa nachádza unikátny prírodný úkaz - Národná prírodná rezervácia Kamenné more vo
Vyhniach - rozlohou najväčšie kamenné more v sopečnej časti Karpát a jedno z najstarších chránených území na
Slovensku cenné predovšetkým pre svoju geologickú hodnotu.
Repište - prvá písomná zmienka o obci Repište sa datuje do roku 1388. Názvy obcí sa postupne menili: z roku 1388 sú
písomne doložené názvy Repistia a Repiscia, z roku 1773 Repisstye, z roku 1786 Repišče, z roku 1920 Repište;
po maďarsky sa obec nazývala Repistye.  V roku 1388 obec patrila panstvu Šášov, od 17. storočia správe Banskej komory.
V roku 1534 obec mala 8 port, v roku 1601 z 35 domov bolo 11 opustených, v roku 1720 mala mlyn, krčmu a 14 daňovníkov,
z toho 7 remeselníkov, v roku 1828 mala 44 domov a 281 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom.
Sklené Teplice - prvá písomná zmienka o Sklených Tepliciach pochádza z roku 1340. Sklené Teplice vznikli ako
drevorubačská osada a obyvatelia ťažili drevo pre bane v neďalekej Banskej Štiavnici. Približne v roku 1350 tu bola
založená skláreň. Bola to prvá skláreň v Uhorsku. Skláreň neprodukovala sklo pre bežné účely, ale chemické sklo, ktoré
využívali hutníci pri zisťovaní obsahu zlata a striebra v rudách vyťažených v banskoštiavnickom banskom revíri.  Už od
vzniku obce využívali jej obyvatelia blahodárne účinky termálnej minerálnej vody, ktorá tu vyviera doposiaľ. Sklené Teplice
sa však ako kúpeľné miesto dostali do povedomia až v 16. storočí. Bolo to konkrétne v roku 1549, kedy ich vo svojej
balneografii opísal známy vedec Juraj Wernher. Prvý rozbor vôd spravil až Karol Otto Moller v 18. storočí. Moller bol
významným vedcom, učil aj Mateja Bela, pôsobil ako kúpeľný lekár v Sklených Tepliciach a dostal prezývku
„Slovenský Hipokrates" najmä za svoje objavy v medicíne. Banská Štiavnica - z archeologických výskumov je známe, že
na prelome 3. a 2. storočia p n. l. osídlili región mesta Kelti. Prišli do štiavnickej oblasti kvôli ryžovaniu zlata z riek.
Dokazujú to nálezy zo Starého mesta - Glanzenbergu, Ilije i Sitna. Banská Štiavnica je považovaná za najstaršie banské
mesto na Slovensku. Historiografia pripúšťa intenzívnu banskú činnosť na území Banskej Štiavnice v poslednej
štvrtine 12. storočia. Vstup územia do písaných dejín sa spájal s listinou ostrihomského arcibiskupa Maritria
z roku 1156. Martírius vydal listinu pri príležitosti vysvätenia kostola v Bratke. Nezachovala sa v origináli, ale v
tranzumte z r. 1347, dokazujúcom v spore o Bratku, počas 14. storočia. Pri popise zeme darovanej kostolu sa ako
hraničný bod uviedol termín terra banensium - zem baníkov. Termín a rok vydania listiny sa považoval za prvý písomný
údaj o Banskej Štiavnici. Diplomatická analýza však dokázala, že listina je sfalšovaná. Za prvý hodnoverný písomný
prameň sa dnes pokladá listina z roku 1217. Podľa nej sa Komes Alexander z rodu Hunt-Poznanovcov vzdal hodnosti
hlavného kráľovského pivničiara. V ďalšom prameni, v listine z roku 1228 je územie uvedené ako strieborná baňa.
Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr
v roku 1243-44. Je zaujímavé, že Banská Štiavnica sa až do roku 1447 na žiadne privilégium neodvoláva. Odvoláva
sa naň až v prípadoch spojených s vydaním nových potvrdení výsad - oslobodenia od platenia mýta, poplatkov a
slobodnej ťažby dreva v kráľovských lesoch pre potreby baníctva. Posledná analýza zachovaných textov dokázala,
že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). >>>
Trasa fotogalérie :
Trasa fotogalérie začína v obci Vyhne cez Repište, Sklené Teplice, Zlatý vrch až končí v Banskej Štiavnici.
Poloha trasy fotogalérie:
Chodník značený zelenou a červenou pásovou značkou sa nachádza v severnej časti Štiavnických vrchov.
Prístup na trasu fotogalérie :
V obci Vyhne, Repište, Sklené Teplice a meste Banská Štiavnica.
 
Mapa polohy fotogalérie :
 
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-