aktualizované: 13.11.2017 08:32:38

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

23. Ľubovniansky hrad‚ Jarabinský
                                       Dňa 10.9.2005 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                         Autobusový zájazd - Jarabinský prielom, Ľubovnianský hrad.
 
 
Usporiadateľ :  KST MŠK Krompachy
 
Trasa akcie      :  Jarabina – Jarabinský prielom – sedlo Vábec – Osly – Ľubovnianský hrad  
 
Dĺžka trasy :  15 km         Prevýšenie : 340 m       Čas trasy podľa mapy: 5.00 hod
 
Členovia KST MŠK :   : Šlacký, Šlacká, Muller, Mullerová, Gengeľ, Olšavský, Olšavská, Neubeller, 
 
                                Papcun, Papcunová, Hanráková, Hamráková, Hamrak, Stanek, Mikulová,  
 
                                       Mikula, Ďorko, Ďorková, Duhan, Kandrik
 
Nečlenovia KST MŠK : 8 - účastníkov
                       
 
Turistická mapa  SPIŠSKÁ MAGURA – Pieniny č. 103  Turistický atlas list č. 35
-
Popis trasy :
Trasu začíname modrou značkou z obce Jarabina smerom sedlo Vabec. <<<   Počas archeologického prieskumu, ktorý
realizovali niekoľkí bádatelia, hlavne Dr. j. Bárta, F. Javorský, Dr. P. Roth, ale i Dr. J. Hunka, sa zistilo predovšetkým
osídlenie v dobe kamennej. Obec Jarabina - Orjabina sa prvýkrát v dejinách spomína v listine spišského župana
Villermusa - 20 júla 1329. Spišský a novohradský magister Villermus potvrdzuje, že šoltýs Matej Kúpil od Hencha
šoltýstvo v obci Jarabina, ktoré patrilo ľubovnianskému panstvu. Listina z roku 1329,  na ktorú sa obyvatelia obce odvolávali 
ako na svoju zakladajúcu listinu, im potvrdil poľský kráľ Žigmund Augustín v roku 1548 a 1564.  V prvej polovici 16. storočia
sa tu usídlili Valasi - Rusíni, ktorí so sebou priniesli osobitný spôsob hospodárenia, spočívajúci v chove dovtedy u nás
neznámeho vysokohorského valašského dobytka, predovšetkým oviec a taktiež vlastnú právnu sústavu - valašské právo.
Etnograf Ján Čaplovič vo svojom Topograficko - šatitstickom archíve z roku 1821, okrem iných spišských obcí spomína
aj Jarabinu, ktorá je preslávená svojimi garbiarňami, v ktorých sa pripravuje nádherná podražková koža. Jarabina si v
roku 1850 získala slávu významnou udalosťou. Táto dedina dostávala viedenský Vistnyk písaný ich rodným jazykom
ako prvá na celom území Uhorska. Bolo to niečo neslýchané. táto správa obletela celú západnú Ukrajinu. Na základe
najnovších zistených historických prameňov - podľa sčítacích hárkov z roku 1869, Jarabina už odvtedy nenesie názov
Orjabina  a nie až od spomínaného roku 1927.  >>> Pri kostole sme vystúpili z autobusu a modrou značkou ktorá
rýchlo opustí obec a zabočí do polí. Chvíľu pokračujeme asfaltovou cestou, aby po chvíli značka zabočila opäť do
lúčnatých porastov k potoku Malý Lipník do Jarabinského prielomu. <<<  Jarabinský prielom je od roku 1967 vyhlásený
ako chránený prírodný výtvor o rozlohe 5,6 ha. a rozkladá sa na ploche 5,5 ha vo východnej časti Pienin, na sever od
obce Jarabina. Predstavuje ho krátke kaňonovité údolie, ktoré vyerodoval potok Malý Lipník. Vyviera pod bradlom
Baraní roh a už neďaleko prameňa sa zarezáva do vápencov Dudkovej skaly. Prielom predstavuje krátke kaňonovité údolie,
ktoré vyerodoval potok Malý Lipník, tvorené z bradlových vápencov, kde sú efektné krútňanové hrnce o hĺbke 2-3m a 5 kaskád.
Z celého 0,5 km dlhého prielomu je najkrajší dolný asi 150 m dlhý úsek s kolmými 15 – 20 m vysokými stenami, ktoré zvierajú
koryto potoka miestami len na šírku 3 metre. Tiesňava vyúsťuje pod zráznou Lysou skalou. >>> Značka obchádza bokom
najkrajší dolný asi 150 m dlhý úsek a schádza do prielomu nad samotným skalným prielomom. Pri potoku zabočíme
vpravo okolo potoka v smere toku až prídeme k úzkemu skalnému prielomu ktorý môžeme obdivovať z vrchu pohľadom
do prielomu. Samotný prielom sa nedá prechádzať okolo potoka. Vrátime sa späť na značku a pokračujeme hore dolinou
okolo potoka. V závere prielomu prichádzame k studne lásky. Veriaci sa tu chodia modliť za plodnosť. Vychádzame na
rozsiahle nádherne zelené, vykosené lúky a pred nami sa uprostred lúky vypína Čertova skala. Okolie skaly a vrchol je
riedko porastený stromami. Západným smerom sa tiahnu rozsiahle horské lúky porastene riedkym lesným porastom až
nad Litmanovú v pozadí je vidieť siluetu Pienin s vrcholom Vysoké skalky. Pokračujeme lúkami do sedla Vábec.
Pokračujeme žltou značkou cez zmiešaný les až vyjdeme na Osly. Nenápadný vrchol prerastaný trávnatým porastom
v lese. Pokračujem vpravo červenou značkou smerom Stará Ľubovňa. Chodník vedie väčšinou lesom až pred hradom
vchádzame do prímestského lesoparku mesta Stará Ľubovňa. Čistý les, upravené chodníky s verejnými ohniskami,
prístreškami a detskými ihriskami. Pekné miesto na prechádzku a oddych. Pred nami sa vypína silueta Ľubovnianského
hradu. Prechádzame okolo vkusne urobených informačných tabúľ prímestského lesoparku. Vystupujeme cestičkou k
 vstupnej bráne Ľubovnianského hradu. Pred vchodom sa nachádza stručná informácia o histórii hradu.<<<  Čiastočne
zachovaný a zrekonštuovaný hrad na vápencovom kopci ( 548 m n. m. ), nad cestou a ľavým brehom rieky Popradu, čnejúci
sa nad mestom Stará Ľubovňa, dominanta Ľubovnianskej kotliny. Vznik Ľubovnianskeho hradu je datovaný do
rokoch 1301 až 1308 Hrad vznikol ako hraničný strážny hrad, chrániaci obchodné cesty do Poľska. Podľa niektorých
prameňov (Menclová, Slivka, Čaplovič, Chalupecký) ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 poľský knieža Boleslav,
ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase vznikla kruhová veža a gotický palác.
Začiatkom 14. storočia hrad rozšírili o ďalší, východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne
zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308-1312 patril
hrad Omodejovcom, a od roku 1315 Drugethovcom. Podľa iných prameňov (Beňko, Fügedi, Števík) hrad vznikol na
začiatku 14. storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta ( prvá písomná zmienka je z roku 1311, keď sa spomína pod
názvom „Liblou“ ). A podľa ďalších prameňov, dochovaných medzi ľuďmi skôr ako legenda, hrad založil šľachtic
Ľubovenský, ktorému sa zápáčilo miesto, na ktorom hrad stojí. Prvými správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák, ako
uvádza literatúra, ten bol len spojenec Omodejovcov proti panovníkovi, keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im
nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. Ďalej sa uvádza, že hrad sa stal roku 1323 majetkom
Drugethovcov. Určenie vzniku hradu - v závere 13. storočia, či začiatkom 14. storočia - nemá na jeho dispozičné riešenie, či
stavebné postupy žiaden vplyv a tak s najväčšou pravdepodobnosťou hrad vyzeral tak ako je uvedené na kresbách J.Česlu.
V roku 1412 sa spolu s 13. spišskými mestami a panstvami Ľubovnianskeho a Podolíneckého hradu dostal do poľského
zálohu. Na Ľubovnianskom hrade sídlili starostovia zálohovaných miest. V roku 1432 a 1451 ho poškodili počas husitských
vojen, v oku 1553 ho takmer zničil veľký požiar. Jeho obnovu začali v roku 1555 za starostu Jána Bonera, do roku 1557
ho obohatili o renesančné prvky. Hrad nákladne renovovali a rozšírili, pričom veľkú pozornosť venovali protitureckému
renesančnému pevnostnému zariadeniu. V rokoch 1591-1745 mala starostovstvo zálohovaných miest v dedičnej držbe
poľská kniežacia rodina Lubomirski, počas vlády ktorej sa vykonali na hrade viaceré stavebné práce. Upravovali objekty
na terase druhého nádvoria, na juhozápadnom nároží, opravili dovtedajšie budovy hradu a mnohé z nich ukončili
dekoratívnymi atikami. V 17. storočí bol hrad rozšírený a zbarokizovaný. V roku 1647 postavili kaplnku a vybudovali tretie
nádvorie. Manželka Alberta III. a starostka zálohovaných miest, Mária Jozefína, nariadila uskutočniť opravu hradu. Projekt
vypracoval Francesco Placidi v polovici 18. storočia, ale nezrealizoval sa. Pod jeho vedením prebehla v rokoch 1746-1760
len rekonštrukcia hradu. V roku 1772 sa zálohované spišské mestá vrátili Uhorsku. Hrad prestal byť sídlom starostu
zálohovaných miest a jeho význam upadol. Využívali ho ako kasáreň, neskôr slúžil ako skladisko a napokon ho v
roku 1819 štát predal J.F.Raiszovi, ktorého rodina však hrad po 55 rokoch prepustila mestu, pre nákladnú údržbu. Ani
mesto nezvládalo hrad udržiavať a preto ho v roku 1883 odpredalo. Novým majiteľom bol poľský gróf Zamoyski, ktorý
nechal v roku 1930 opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase. V jeho vlastníctve bol hrad do roku 1945. Krátko po
tomto roku sa zrekonštruovaný objekt využíval ako škola v duchu doby. Až v roku 1971 sa začal na hrade archeologický a
architektonický výskum, ktorý nakrátko ustal po roku 1989, ale v súčasnosti sa hrad znova opravuje. Najnovším
prírastkom je zastrešenie hlavnej veže a jej postupná oprava. Najstaršou časťou hradu je kruhová veža s mohutnými
opornými piliermi a priľahlý gotický palác. Obe pôvodne opevnené stavby, stoja na najvyššom bode brala, boli ohradené
obvodovým múrom a do objektu sa vstupovalo bránou v múre. O niečo mladší je palác situovaný východne. Tieto objekty
vytvárajú horný hrad s nádvorím. Na budovách sa zachovali obvodové murivá do značnej výšky a na gotickom paláci
zvyšky renesančnej atiky i renesančných ostení okien a rímsy. Vzhľadom na terén sú ďalšie dve nádvoria riešené terasovito.
Na druhom nádvorí pristavili k bráne budovu s podbráním a obranu hradu zabezpečovala veľká delová bašta na východe
a srdcový delový bastión na západe pod bránou. Neskôr tu pristavali ďalší palác k obvodovému opevneniu na východnej
strane. K objektu na západnej strane pristavili barokový palác (1642) a na terase kaplnku. Posledné, tretie nádvorie, je
smerované na juhovýchod pred veľkou baštou a chráni vstup do areálu s bránou z roku 1664, ktorá mala padací most.
Na múroch tohto nádvoria sa čiastočne zachovala atika. Poľské korunovačné klenoty dal vyrobiť v roku 1320 Vladislav I.
Lokietko na svoju korunováciu. Používané boli až do roku 1764, keď bol nimi korunovaný poľský kráľ
Stanislav August Poniatowski. Vladislav I. Lokietko sa pri svojej korunovácii odvolával na prvého poľského kráľa
Boleslava Chrabrého a preto korunovačná koruna nesie až do dnešných čias názov „koruna Boleslava Chrabrého“.
Hrad Ľubovňa bol v rokoch 1412 až 1772 súčasťou poľského kráľovstva ako tzv. spišský záloh. Korunovačné klenoty
a celý kráľovský poklad boli na hrad Ľubovňa prevezené po napadnutí poľského kráľovstva Švédmi v roku 1655.
Kráľovský poklad bol ukrytý v útrobách hradu Ľubovňa do roku 1661, potom ho previezli späť na kráľovský hrad
Wawel v Krakove. V roku 1656 navštívil hrad Ľubovňa poľský kráľ Ján Kazimír.  >>>  Za sprievodu sympatickej
sprievodkyne prechádzame hradom a počúvame odborný výklad sprievodkyne. Za vstupnou bránou je veľká
šachovnica kde si môžete zahrať šach. Pekne opravené spodné nádvorie s ukážkami starých kanónov. Vystupujeme do
vyšších časti hradu odkiaľ sa ukazujú výhľady do okolia.  Vystupujeme do najvyššej časti hradu – výhľadňa veže. Izba
trubača poskytuje výborný výhľad do okolia hradu. Taktiež je pekný výhľad na rôzne časti hradu z vrchu. Schádzame z
 veže a pokračujeme ďalšou prehliadkou hradu. Strieda sa tu množstvo nádherných exponátov. Prichádzame do kaplnky kde
sú uložené repliky Poľských korunovačných klenotov, ktoré v minulosti boli ukryté na hrade. Urobíme si spoločnú fotografiu
so sympatickou sprievodkyňou a poďakovali sa za profesionálny odborný sprievod. Vychádzame z hradu a pokračujeme
k prírodnej expozícii múzea Zamagurskej dediny. <<<  Národopisná expozícia v prírode, sprístupnená r. 1984, je situovaná
v podhradí. Dokumentuje vývoj ľudového staviteľstva v oblasti Starej Ľubovne od 1. pol. 19. str. až do začiatku 20. str.
V expozícii je 23 objektov, z toho 11 obytných domov. Zariadenie jednotlivých objektov dokumentuje kultúru bývania,
hospodárskej činnosti a ľudové zvyky pri významných životných udalostiach. Najvzácnejším exponátom je gréckokatolícky
kostol z Matysovej z r. 1833. Jeho ikinostas je doplnený ikonami zo 17. str. Z technických objektov je v expozícií
sprístupnený mlyn zo Sulína a kováčska vyhňa. >>>  Prehliadneme si múzeum a pokračujeme na parkovisko k autobusu.
Zastavíme sa na salaši U Franka kde si dáme Slovenské špeciality.
   
-
-
Mapa trasy :
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
-
 
Obec Jarabina.
-
-
 
Obec Jarabina. Otvorenie akcie s podaním príslušných informácii.
-
-
 
Smerovník pri vstupe do Jarabinskej tiesňavy.
-
-
Krátky asi 150 m dlhý skalný meander Jarabinskéhomprielomu.
-
-
 
Krátky asi 150 m dlhý skalný meander Jarabinskéhomprielomu.
-
-
 
Krátky asi 150 m dlhý skalný meander Jarabinskéhomprielomu.
-
-
 
Pokračovanie Jarabinského prielomu.
-
-
 
Studňa lásky kde sa chodia modliť veriaci za plodnosť.
-
-
 
Čertová skala.
-
-
 
Ľubovnianská kotlina  smerom na Pieniny.
-
-
 
Smerovník sedlo Vabec.
-
-
 
Sedlo Vabec.
-
-
Osly.
-
-
 
Smerovník na vrchole Osly.
-
-
 
Na vrchole Osly.
-
-
 
Prímestky lesoprak Stará Ľubovňa.
-
-
 
Prímestký lesopark Stará Ľubovňa.
-
-
 
Ľubovnianský hrad.
-
-
 
Pekné štýlové informačné tabule prímestkého lesoparku.
-
-
 
Pekné štýlové informačné tabule prímestkého lesoparku.
-
-
 
Veľká šachovnica na spodnom nádvorí.
-
-
 
Spodné nádvorie.
-
-
 
Prechádzane na stredné nádvorie.
-
-
 
Pohľad na hrad z trubačovej veže.
-
-
 
Historický velocipéd.
-
-
 
Jedna z mnohých izieb s pôvodným interiérom hradu.
-
-
 
Repliky Poľských korunovačných klenotov vystavovaných na hrade.
-
-
 
Repliky Poľských korunovačných klenotov vystavovaných na hrade.
-
-
 
Repliky Poľských korunovačných klenotov vystavovaných na hrade.
-
-
 
Spoločná fotografia pod výhľadnou vežou.
-
-
 
Delový bastión pri vstupe do stredného nádvoria.
-
-
 
Múzeum Zamagurskej dediny.
-
-
Silueta Ľubovnianského hradu pohľad z múzea.
-
-
 
Dom roľníka zo Zamaguria.
-
-
 
Gréckokatolícky kostol z Matysovej z r. 1833.
-
-
 
Gréckokatolícky kostol z Matysovej z r. 1833 s ďalšími stavbami v múzeu.
-
-
 
Vstupná brána do múzea Zamagurskej dediny.
-
-
 
Chvíľa oddychu pri Salaši u Franka.
-
-
 
Vinotéka pri Salaši u Franka.
-
-
 
Vchod do Salaša u Franka.
-
-
Viac fotografii pozri :  Fotogaléria – Hrady a kaštiele / Ľubovnianský  hrad  /
-
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-
 
 

 

TOPlist