aktualizované: 22.06.2017 10:35:59

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

10. Veľkonočný prechod Galmusom
                                      Dňa 28.03.2016 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                                               Veľkonočný prechod Galmusom.
 
 
Usporiadateľ :  KST MŠK Krompachy
 
Trasa akcie : Matejovce nad Hornádom – Jaseň - Poráč – Vysoký Vŕšok – Poráč park – Poráčska dolina - Slovinky
 
Dĺžka trasy :  17,5  km         Prevýšenie :  450  m       Čas trasy podľa mapy:   5,30 hod
 
Členovia KST MŠK :  Šlacký, Kunová, Furajtár, Papcun, Kandrik, Kandriková, Matisová, Muller, Jenčík, Rimer                      
 
 
Turistická mapa  VOLOVSKÉ VRCHY - Krompachy   č. 125     Turistický atlas list č. 138, 139, 140
 
 
Popis trasy :
Trasu začíname spred ŽSR v obci Matejovce nad Hornádom červenou značkou smerom Poráč. Počasie je chladné s
vysokou oblačnosťou.  <<< Samotná obec vznikla koncom 13. storočia a pod svojím menom vystupuje do dejín až
v 14. storočí. Začiatky dnešných Matejoviec siahajú do roku 1277. Dňa 23. marca 1277 vydal uhorský kráľ Ladislav IV. listinu,
ktorou daroval Matúšovi les alebo zem zvanú Bela, ležiacu pri Hornáde. V lese teda Matúš založil obec, ktorá sa vtedy volala
podľa pôvodného názvu lesa Belá. Pravdepodobne vznikla na dvoch miestach: na kopci, ktorý sa dnes volá Beľany a nižšie
pri rieke Hornád. V roku 1326 sa totiž hovorí o vyšnej a nižnej dedine. V roku 1354 sa spomína istý Tomáš z Nižnej Belej,
iným menom Matúšova Dedina. V 15. storočí mala dedina viacero zemepánov. V 16. storočí prežili určitú krízu. V roku 1529
sa uvádzajú ako Matheffalwa, v roku 1553 patrí Spišskej kapitule a viacerým šľachticom, ale od dane bola oslobodená. 
Od konca 16. storočia tu bol zemepánom Žigmund Paczolt. V 17. storočí sa stávajú zemepánmi Máriássyovci. Medzi
obdobím rokov 1700 – 1701 žilo v obci 61 ľudí, obyvatelia boli Slováci. Vývoj narušil strašný mor, ktorý zúri na Spiši v
roku 1711. Významnou udalosťou bolo zavedenie jednotného urbára Máriou Teréziou, začiatkom 70. rokov 18. storočia.
Matejovce podpísali nový urbár 12. januára 1771. >>> Od smerovníka pokračujeme červenou značkou smerom Poráč.
Táto značka v starších mapách nie je vyznačená. Chodník sa vyznačil vďaka projektom združenia Galmus. Značka sa
tiahne hore obcou pred koncom obce odbočí vľavo do nenápadnej dolinky, cez krátky lesík vyústi na rozsiahle lúky
Humenca ktoré sa tiahnu až nad hlavnú cestu do obce Rudňany. Pokračujeme lukmi z ktorých sú už prvé výhľady na
Hornádsku kotlinu. Prejdeme lesíkom pretkávaným lukmi až vyjdeme na rozsiahle lúky Lazčíka ktoré sa tiahnu smerom
k Poráču a nad Rudňany. Odtiaľ sa nám ponúka výhľad na Vysoký vrch. Z hrebeňa sa naskytujú pohľady na Hornádsku
kotlinu, Vranie vrchy, Vysoké Tatry. Chodník pokračuje vpravo bočným svahom ponad hospodársky dvor až sa dostane
do obce Poráč, hore ulicou k smerovníku v centre Poráča. <<<  Prvá písomná zmienka o obci Poráč je z roku 1277.
V roku 1382 sa objavuje pod názvom Vereshégy, čo v preklade z maďarčiny znamená Červený vrch. Pomenovanie súviselo
s charakteristickým zafarbením horniny v blízkom okolí. V roku 1471 sa uvádza nemecká verzia názvu Rotenberg. Až v
roku 1474 sa objavuje jej súčasné pomenovanie Palocz, Porach. Najstaršie dejiny Poráča sú spojené s miloveckým
panstvom. Po Apródovcoch zo Šariša a Počovcoch z Chraste získal obec v 15. storočí spišský kastelán Ladislav
Lapispataky. To však netrvalo dlho, začiatkom 16. storočia Poráč získali Mariássyovci, z Markušoviec.  Od 15. storočia
je už obec značne rozvinutá. Z hľadiska hospodárskeho rozvoja sa okrem poľnohospodárskej výroby obyvatelia zaoberali
dobývaním rúd priamo vo svojom chotári. Popri medi sa tu ťažili vzácne kovy zlato a meď. O banskej činnosti svedčia
pozostatky výroby ortuti z 15. storočia. Spočiatku sa ruda-špad zbierala aj povrchovo. S nástupom priemyselnej revolúcie
stúpol dopyt po železnej rude, čoho následkom je vznik poráčsko-rudnianských ťažobných spoločností, ktorých podielnikmi
boli Mariássyovci a bohatí mešťania. Na sklonku 19. storočia nastáva skutočný rozmach ťažby rúd a ortuti, ktorý sa strieda
s úpadkom počas hospodárskych kríz. Počas II. svetovej vojny sa výroba zvýšila a pracovalo sa na tri smeny. Po roku 1948
boli bane znárodnené a nastal veľký rozmach baníctva. Železorudné bane Rudňany boli v bývalom Československu
najväčším podnikom na dobývanie železnej rudy a dodávateľom ortuti. Po roku 1991 dochádza k útlmu banskej činnosti
a v poráčsko-rudnianskom revíry dnes pokračuje iba ťažba barytu v bani Poráč. Je to posledná činná hlbinná baňa na Spiši.
Pôvodným obyvateľstvom Poráča boli zrejme boli zrejme slovenskí a nemeckí baníci. V 17. storočí, plnom vojen, nepokoja
a morových epidémii, došlo k doplneniu pôvodného obyvateľstva rusínskym.. Začiatkom 18. storočia sú obyvatelia Poráča
vo všeobecnosti považovaní za Rusínov (Rutheni).  Chrám sv. Demetera je jediný v Košickom exarcháte zasvetený tomuto
svetcovi. Prvykrát sa chrám spomína už v písomnej zmienke o Poráči z roku 1382, ktorý bol zasvetený sv. Jurajovi.
Predchodcom terajšieho murovaného chrám bol drevený, ktorý si gréckokatolíci postavili v roku 1670 a mal patrócium
sv. Demetera. V roku 1761 sa už opisuje ako starý a poškodený a preto bol v rokoch 1773 - 1776 postavený nový v
klasicistickom štýle. V rokoch 1904 - 1905 bola zrealizovaná veľká rekonštrukcia. Zvonku získal novú fasádu, vo vnútri
ikonostas a oltár. Veža je trojpodlažná, zastrešená ihlancom. V nej sú tri zvony zasvätené Márii, Jozefovi a Demeterovi.
Odliaté boli v roku 1926. Pri ich kúpe pomohli rodáci v Amerike. Pôvodné zvony armáda "zrekvirovala" na kanóny v I. svetovej
vojne. Vnútorne priestory sú zaklenuté pruskou klenbou a nástennými maľbami od Zavatszkého v roku 1937. Chrám
sv. Demetera je jediný v Košickom exarcháte zasvetený tomuto svetcovi. Prvykrát sa chrám spomína už v písomnej zmienke
o Poráči z roku 1382, ktorý bol zasvetený sv. Jurajovi. Predchodcom terajšieho murovaného chrám bol drevený, ktorý si
gréckokatolíci postavili v roku 1670 a mal patrócium sv. Demetera. V roku 1761 sa už opisuje ako starý a poškodený a
preto bol v rokoch 1773 - 1776 postavený nový v klasicistickom štýle. V rokoch 1904 - 1905 bola zrealizovaná veľká
rekonštrukcia. Zvonku získal novú fasádu, vo vnútri ikonostas a oltár. Veža je trojpodlažná, zastrešená ihlancom. V nej
sú tri zvony zasvätené Márii, Jozefovi a Demeterovi. Odliaté boli v roku 1926. Pri ich kúpe pomohli rodáci v Amerike.
Pôvodné zvony armáda "zrekvirovala" na kanóny v I. svetovej vojne. Vnútorne priestory sú zaklenuté pruskou klenbou a
nástennými maľbami od Zavatszkého v roku 1937. V obci fungovala obecná rada, richtár a 2-4 prísažný už od stredoveku,
ale vlastná administratívna činnosť sa plnohodnotne rozbehla až od roku 1786, kedy obec overovala svoje dokumenty
vlastnou pečaťou. Spomínaná pečať má oválny tvar, jej stred vypĺňa postava sv. Demetera ako rytiera v brnení rytiera
držiaceho v pravej ruke vlajku, v ľavej štít s krížom, ktorý má v strede srdce. Tieto atribúty si obec v obecnej symbolike
zachovala až podnes. Po roku 1948 nastáva veľký rozmach baníctva a Železorudné bane Rudňany boli v bývalom
Československu najväčším podnikom na dobývanie železnej rudy a dodávateľom ortuti. Postupne sa zásoby sideritu,
chalkopyritu, tetraedritu s prímesou ortuti, striebra a antimónu vyčerpávali. Po roku 1989 dochádza k útlmu baníckej
činnosti. >>> Ďalej pokračujeme okolo obecného úradu zelenou značkou smerom Olcnava . Pri smerovníku Pri kríži
odbočíme vpravo na vrchol Vysokého vŕšku.  Vysoký vrch je holý kopec s nádherným kruhovým výhľadom. Vysoká oblačnosť
umožnila výhľady do širokého okolia. Začneme východným smerom kde sa tiahne hrebeň Galmusa pokračujúc vpravo masív
Slovinskej skaly, sedlo Suchinec, rozsiahle lúky Slovinskej hory a Lazov pod Bukovcom, Bukovec, hrebeň smerom na
Závadku, nízky horizont Vraních vrchov, v pozadí masív Kráľovej holi s pokračujúcim hrebeňom Nízkych Tatier ktorý
prechádza na horizont vzdialených Západných Tatier, zubatý horizont Vysokých Tatier, malebný hrebeň Belianských Tatier,
tajomné a nepoznané Levočské vrchy, Smrekovica s hrebeňom Braniska. Ten kto má rád pekné výhľady mal by vystúpiť
na Vysoký vrch určite neoľutuje. Na vrchole sa občerstvíme a pokračujeme z vrcholu vľavo cez lúky neznačenou trasou
až prichádzame k informačnej tabuli ktorú umiestnilo stredisko Poráč park. Odtiaľ pokračujeme po miestnom značení
zeleno-biele trojuholníky dole dolinkou až vchádzame do strediska Poráč park. V reštaurácii si dáme dobré domáce pivo
ktoré varia priamo pod reštauráciou. Stredisko patrí firme BBF Spišská Nová Ves. Stredisko ktoré v minulosti patrilo
ŽB Rudňany prešlo rozsiahlou opravou a dostavbou nových objektov umožňujúcim aktívny oddych. Ešte tak vonku  bazén.
  Ideálne stredisko na oddych v nádhernej prírode Poráčskej doliny a okolia. Ďalej pokračujem vľavo červenou značkou
smerom Slovinky. Postupne vpravo sa ukážu lyžiarske svahy ktoré patria Poráč parku. Vľavo sa nachádzajú vápencové
skalnaté zrázy NPR Červené skaly s nádhernou vyhliadkovou skalou, škoda že nie je prístupná značkovaným chodníkom.
Pri prechádzaní potôčika obzrite sa vľavo. Týči sa tam kolmá vápencová stena a potôčik vyteká z jaskyne ktorá je v
útrobách tejto skaly. V minulosti Slovinský speleológovia odstránili nánosy vo vchode jaskyne a dostali sa do vnútra.
Teraz vchod je neprístupný, zanesený pieskom. Pri chodníku vpravo stojí stará drevená zvonica oproti informačná tabuľa
združenia Galmus. Široký a veľmi nádherný záver Poráčskej doliny sa zužuje do úzkej doliny. Úzkym chodníkom pokračujeme 
vľavo pekným borovicovým lesom popod vápencové skalnaté svahy až vyústi na skládke dreva  v širšej časti doliny v
miestach smerovníka Pod Suchincom, tu odbočuje vpravo žltá značka smerom popod Slovinskú skalu, Lacemberská dolina
do Svinskej jamy nad Hnileckou dolinou. Po povodniach cesta je opravená ale nie v najlepšom stave.  Prechádzame dolinou
kde sa striedajú sa strmé skalnaté svahy s plytšími svahmi. Prichádzame pred chatu Čierny Bocian kde sa dolina trochu
rozšírila na voľné priestranstvo. Chata v minulosti patrila ŽB Slovinky, bola otvorená pre verejnosť a bola miestom častých
nenáročných vychádzok obyvateľov Sloviniek a Krompách. Dalo sa tu zašportovať, opiecť si niečo a k tomu si dať
občerstvenie v chate. Dnes je chata v súkromných rukách a je zatvorená. Nad chatou sa črtá výrazná dolinka s pekným
vodopádom obklopenom vyššími skalnými vápencovými stenami. Dolinka nie je prístupná. Oproti sa črtá úzka a strmá
dolinka smerom na Slovinskú skalu. Pokračujeme dolinou ktorá sa stále zužuje až je miesto pre potok a cestu.  Vľavo sa
už ukazujú výrazné  skalné svahy NPR Červené skaly. Prichádzame do obce Slovinky. <<<   Obec Slovinky vznikla ako
banícka osada na pôvodnom gelnickom chotári. V prvej písomnej zmienke, kráľovskej listine kráľa Ľudovíta z roku 1368 sa
prvýkrát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“. Úryvok z dokumentu „Kráľovská listina kráľa Ľudovíta I.“ z roku 1368, kde
sa prvý krát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“ V 14. storočí patrila obec Richnavskému panstvu. V 15. storočí
Zápoľskovcom. Po nich Thurzovcom, neskôr Csakyovcom až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Z roku 1460 pochádza
dokument svedčiaci už o existencií dvoch obcí s názvom „Zluwinkautraque“. Od roku 1550 sa v dokumentoch spomínajú
Vyšné Slovinky – Zlowinka superior, Felsewszlovinka a od roku 1555 aj Nižné Slovinky – Alsószlovinka. Obyvateľstvo
Sloviniek tvorili väčšinou baníci, uhliari a drevorubači. Čiastočne sa zaoberali aj roľníctvom a dobytkárstvom. V chotári
Sloviniek sa v dávnej minulosti ťažilo striebro a meď. Vlastná administratívna činnosť sa začala v Slovinkách už v 16. storočí
. Svedčia o tom odtlačky pečatí Nižných Sloviniek. Pečať si Vyšné Slovinky dali vyhotoviť v roku 1795. Na oboch pečatiach
sú erbové znamenia s určitými odlišnosťami. Vyšné a Nižné Slovinky sa po stáročia vyvíjali samostatne až do roku 1943 kedy
sa znovu zlúčili. V 18. storočí sa Slovinky preslávili aj oceliarskou hutou Sv. Mikuláš, ktorú vlastnili ťažiari zo spolku
„Hornouhorských ťažiarov “. Kostol a fara v Slovinkách existovali už v 14. storočí. Súčasný Grécko-katolícky kostol
zasvätený „ Sv. Jurajovi“ bol postavený na prelome 18. a 19. storočia. 30. júna v roku 1993 vyfáral z bane posledný vozík
medenej rudy. Týmto sa skončila slávna história dobývania rúd v Slovinkách. Pravoslávny chrám „Voznesenija hospodina“
bol postavený v roku 1996. >>>
-
-
-
Mapa trasy :         
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
-
V obci Matejovce nad Hornádom pred informačnou tabuľou postavenou združením Galmus.
-
-
Chvíľka oddychu na vrchole Jaseň v pozadí sa nachádzajú Vranie vrchy smerom Slovenský raj.
-
-
Obec Poráč z vrcholu Jaseň.
-
-
Pri informačnej tabuli pred obecným úradom obce Poráč.
-
-
Na vrchole Vysokého vŕšku.
-
-
Na vrchole Vysokého vŕšku.
-
-
Krátka a úzka dolinka smerom do Poráč parku.
-
-
Krátka a úzka dolinka smerom do Poráč parku.
-
-
Nádherná skalka s jazierkom v priestoroch strediska Poráč park.
-
-
V reštaurácii Poráč parku.
-
-
Stredisko Poráč park.
-
-
-

Pred už nepoužívanou chatou Čierny bocian.
-
-
-
Viac fotografii pozri : Fotogaléria - Krompachy / Markušovce – Matejovce – Poráč  /                                            
                                     Fotogaléria - Krompachy / Poráč  /                                            
                                     Fotogaléria - Krompachy  /  Vysoký vrch  /
                                     Fotogaléria - Krompachy  /  Slovinky - Poráčska dolina - Poráč  /
                                     Fotogaléria - Obce  /  Slovinky  /
-                                             
-
-
Informácie pod fotografiami a v texte označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok
citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-
TOPlist