aktualizované: 27.07.2017 21:45:55

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

12. Prechod Mindžovou
                                    Dňa 12.04.2008 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                                                        Prechod Mindžovou.
 
 
Usporiadateľ :  KST MŠK Krompachy
 
Trasa akcie : Sabinou – Uzovský Šalgov – Uzovské Pekľany – Mindžová – Nad Šošnom – Galia – Fričovce
 
Dĺžka trasy :  22,5 km         Prevýšenie : 600 m       Čas trasy podľa mapy:  6.30 hod
 
Členovia KST MŠK :  Šlacký, Šlacká, Muller, Kunová, Petruš
                       
 
Turistická mapa ŠARIŠSKÁ VRCHOVINA – Branisko č. 115     Turistický atlas list č. 101, 102
 
 
Popis trasy :
Trasu začíname na ŽSR Sabinov modrou značkou smerom Uzovský Šalgov. <<< Prvá písomná zmienka o Sabinove, v tom
čase už značne rozvinutej kráľovskej obci je z roku 1248. Jej obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa
začala rozvíjať remeselná výroba.  Významným medzníkom v jeho ďalšom vývoji bol 28. január 1299, kedy mu uhorský
kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva - právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu
a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby. Od toho dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý
sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégií.
Rozvíjajú sa remeslá a dochádza k značnému rozkvetu obchodu. Koncom 15. storočia sa stal Sabinov členom
Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Levoča.
Obdobie 16.-18. storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr hospodárskeho úpadku mesta. V 19. storočí bol Sabinovmalým
provinčným mestom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca
14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi
Krstiteľovi. Pôvodný kostol v roku 1461 úplne vyhorel, požiar roztavil aj zvony. V rokoch 1484-1518 bol kostol
neskorogotický prestavaný. Vnútorná výzdoba kostola je gotická, renesančná a baroková. Najcennejší je hlavný oltár,
ktorého originál sa nachádza v národnom múzeu v Budapešti a pochádza z dielne majstra Pavla z Levoče. Kostol bol
niekoľkokrát poškodený požiarom. Posledné väčšie úpravy boli urobené v rokoch 1938 -1939, v 70. rokoch bol
rekonštruovaný hlavný oltár. V roku1992 bola vykonaná celková vonkajšia rekonštrukcia. Zvonica pri kostole patriaca
do tzv. východoslovenskej renesancie bola dokončená v roku1657, zvon pochádza z roku 1470. Ďalšou stavebnou
dominantou historického jadra mesta je bývalé lýceum postavené v renesančnom slohu v roku 1530, v 18. storočí
prestavané. Stavebnú panorámu Sabinova dopĺňajú aj grécko-katolícky, dva evanjelické kostoly a pravoslávny chrám
postavené na okrajoch historického jadra. >>> Postupujeme okolo železničnej trati, po chvíli prechádzame trať, späť
okolo trati až zabočíme do svahu hore riedkym listnatým lesom, serpentínami sa dostaneme na hrebeň, kde značka
zabočí vľavo a z lesom sa dostaneme na rozsiahle polia okolo Uzovského Šalgova. Vľavo je vidieť Stráže nad
Prešovom, Šarišský hradný kopec. Vpravo sa tiahne hrebeň Bachurne. Okolo poľa cestou sa dostaneme na asfaltovú
cestu, zabočíme vpravo a pokračujeme smerom do Uzovského Šalgova. <<<  Prvá priama písomná zmienka o obci
Uzovský Šalgov je v listine kráľa Karola Róberta z roku 1323, v ktorej Karol Róbert konfirmoval darovaciu listinu z
roku 1315. V nej kráľ daroval majetok ležiaci v hornej časti doliny ňaršanského potoka (asi dnešný potok Šalgov) zemanovi
Pavlovi, synovi Andreja z rodu Tekule. Spomínaný majetok bol pred rokom 1314 kráľovským majetkom a od roku 1315
patril zemanom Tekulovcom. Na tomto majetku už pravdepodobne existovala dedina Šalgov, ktorej počiatky by sme
mohli položiť minimálne na koniec 13. storočia. Aj v súvislosti s pôvodom mena Šalgov si F. Uličný (1990) myslí, že
dedina pravdepodobnejšie jestvovala už pred 14. storočím, ako by vznikla z iniciatívy zemana Pavla okolo roku 1320.
V spomínanej listine z roku 1323 sa Šalgov označuje ešte maďarským názvom Totfalu, teda Slovenská Ves, čo vystihovalo
skutočnosť, že v dedine bývali slovenskí obyvatelia, ktorí sa riadili starým domácim právom a nie nemeckým (zákupným)
právom. Pomenovanie Šalgov (v tvare "Solgou"), ako neskorší trvalý názov obce, sa prvý raz uvádza v listine o deľbe
majetkov zemanov Tekulovcov z roku 1337 spoločne s názvom Totfalua (v stotožňujúcom spojení oboch názvov aj v 
listine z roku 1370), samostatne v podobe "Salgov" v listine z roku 1348. F. Uličný (1990) sa domnieva, že názov Šalgov
typologický patrí k názvom odvodeným od osobného mena. Do úvahy však neprichádza prípadný prvý miestny šoltýs a
ani u Tekulovcov sa také meno nevyskytlo. Preto zatiaľ ostáva pôvod názvu Šalgov nejasný. >>> Prechádzame obcou,
postupne vyjdeme na poľnu cestu, ktorou stúpame cez lúky na mierný hrebeň. Z hrebeňa je výhľad na obec Uzovský Šalgov.
<<< Obec založili na zákupnom práve začiatkom 14. storočia. Obec je doložená z roku 1337 ako ako majetok vetvy Tekulovcov
pod názvom Herdunghau, neskôr ako Herdegenshau (1339), Peklen (1354), Nemethfalua (1360), Nemethfalu alebo
Puklen (1373), Herdegenshorr, que nunc Peklen vocatur (1439), Usowske Peklany (1773), Ussowsske Peklani (1786),
Uzovské Pekľany (1927); maďarsky Úszpeklén. Obec v roku 1427 mala 21 port. Patrila Uszovcom. V roku 1787
mala 43 domov a 262 obyvateľov, v roku 1828 mala 65 domov a 496 obyvateľov. Ako početní želiari sa zaoberali
poľnohospodárstvom, plátenníctvom a košikárstvom. V polovici 19. storočia sa mnohí vysťahovali. V roku 1800 bol tu
kameňolom. >>> Znovu prechádzame cestou obcou, po chvíli odbočíme z cesty vľavo do lesa a pokračujeme lesnou cestou.
Cesta vedie dolinou Grúň, potom odbočí z cesty na chodník smerom Brezinu, pod vrcholom zabočí vpravo, bočným
svahom prechádzame až pod Mindžovú. Pod vrcholom Mindžovej už začínajú sa zjavovať rozsiahlejšie lúky. Pomaly
vychádzame na hrebeň do sedla Pod Sosnou. Odtiaľ už začínajú prvé výhľady do okolia. Pod nami sa nachádza dolina
s obcou Lipovce a Šindliar. Vpravo sa tiahne hrebeň smerom na Búče. Vľavo v strede sa nachádza ústie Lačnovského
kaňona. Za ním sa nachádza hrebeň Červenej skaly. Ďalej hrebeň Braniska smerom na Kravcovú. Celkom vľavo sa
nachádza Širocká brázda. Zo sedla pokračujeme vľavo červenou značkou. Prechádzame hrebeňom z ktorého je vidieť
aj na Šarišskú stranu. Pod nami obec Štefanovce. Červená značka zabočí z hrebeňa vľavo do doliny, pokračujeme však
ďalej po hrebeni ktorý je celý pokrytý lúčnatým porastom cez Petrušovú horu, Gáliu. Z hrebeňa je pekný pohľad až na
Plejsy. Hrebeň pokračuje lúkami ďalej smerom k diaľničnému mostu. Zabočíme vpravo smerom do doliny, musíme prejsť
dosť hustým porastom krovia. Schádzame na cestu ktorá vedie do Lipoviec. Zabočíme vľavo cestou popod diaľničný most,
na hlavnej ceste vpravo do obce Fričovce. <<< V lokalite Hradzisko (629 m. n m.) existovalo už v 10. a  11. stor. staroslovanské
hradisko. Prvá písomná zmienka o obci  je z roku 1320, kedy došlo k rozsiahlejšiemu deleniu majetku panstva šľachtického
rodu Mersovcov vo Svinnej. Prvým občanom obce bol šoltýs, t.j. doživotný richtár, pravdepodobne nemecký kolonizátor,
ktorý sa volal Frych. Novoutvorená usadlosť takto už v roku 1320 mala svoj ustálený samostatný chotár. V roku 1334 v
 obci vznikla prvá fara, začiatkom 15. stor. v obci už bol kostol, škola a mlyn. V roku 1330 sa uhorský kráľ Karol Róbert
z Anjou rozhodol podmaniť si hrad Slanec. Na výmenu použil pozemky v obciach Bertotovce, Hendrichovce, Fričovce,
Široké a Víťaz. Slanecký hradný pán Peter Aba vymenené pozemky pridelil svojím synom. Majiteľom Fričoviec sa stal
Ján. Ján Frychy sa už v roku 1343 stal šarišským podžupanom aj zakladateľom nového rodu Frych, ktorý pôsobil vo
Fričovciach až do konca 17. storočia. Významnú úlohu vo Fričovciach zohral známy šľachtický rod Berthótyovcov,
prenikol do obce koncom 15. a začiatkom 16. storočia. Vo Fričovciach dali postaviť zemiansku kúriu, ktorá sa
nachádzala v lokalite  dnešného renesančného kaštieľa. Koncom 16. storočia už v obci existovali štyri zemianske
kúrie, ktoré si dodnes zachovali svoje znaky. Významným nositeľom fričovskej Berthótyovskej vetvy bol Valent Berthóty.
Tento šľachtic dal v roku 1623 – 1630 postaviť renesančný kaštieľ. Dcéra Mikuláša Bertótyho Viktória sa roku 1760
vydala  za baróna Gillányho a tak sa majiteľmi Fričovského kaštieľa , pozemkov a majetku stal rod Gillányovcov.
Za hlavného pokračovateľa fričovskej vetvy Gillanyovcov sa pokladá jeden zo synov Dominika, Imrich. Barón Imrich Gillány
bol v rokoch 1913 – 1917  poverený funkciou ministra poľnohospodárstva v Uhorsku. Obec sa vyvíjala na súčasnú podobu
počnúc 1.pol. 13. stor. cez stredovek a novovek ako prícestná radová dedina. Domy vytvárajú rady , vrúbia cestu a 
potok v pravidelných vzdialenostiach. Hlavná cesta sleduje kľukatý tok a tiahne sa celým katastrom v dĺžke 3,5 km. >>>
Zastavíme sa na malé občerstvenie v pekne opravenom kaštieli.  
-
-
Mapa trasy :
                      
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
Sabinov ŽSR.
-
-
Ražňany.
-
-
Uzovský Šalgov.
-
-
Zemanská kúria v Uzovskom Šalgove.
-
-
Príroda medzi Uzovskými Pekľanmi a Uzovským Šalgovom pohľad od Uzovského Šalgov.
-
-
Uzovské Pekľany.
-
-
Príroda medzi Uzovskými Pekľanmi a Uzovským Šalgovom pohľad od Uzovských Pekľan.
-
-
Uzovské Pekľany.
-
-
Uzovské Pekľany.
-
-
Uzovské Pekľany.
-
-
Rozsiahlé lúky pod Mindžovov.
-
-
Rozsiahlé lúky pod Mindžovov.
-
-
Lúčnatý hrebeň smerom na Buče.
-
-
Petrušová hora nad Šindliarom v pozadí Plejsy.
-
-
Petrušová hora nad Šindliarom v pozadí Plejsy.
-
-
Lipovce.
-
-
Za majerom.
-
-
Lazný jarok.
-
-
Vľavo sa nachádza ústie Lačnovského kaňona.
-
-
Fričovce v pozadí Plejsy.
-
-
Viac fotografii pozri :  Fotogaléria - Branisko, Levočské vrchy / Sabinov – Mindžová – Fričovce /
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 
-
-
-

 

TOPlist