aktualizované: 02.07.2017 19:10:03

Objavuj a poznávaj krásu Slovenskej prírody.

17. Slovenský Raj-Veľký Sokol
                                          Dňa 17.5.2008 uskutočnila sa turistická akcia.
 
                                Slovenský Raj - prechod Veľkým Sokolom, Suchou Belou.
 
 
Usporiadeteľ : KST  MŠK Krompachy
 
Trasa akcie   Vydrník - Veľký Sokol - Malý Kyseľ - Kláštorisko - Čingov - Smižany  
     
                     Mýto - Suchá Bela - Kláštorisko - Čingov - Smižany
 
Dĺžka trasy  :  40/21 km           Výškové prevýšenie :  460/420m        Čas trasy podľa Mapy :  10.30 hod / 6.00 hod    
 
Členovia KST MŠK :  Šlacký, Kunová, Petruš, Jánoš, Čupaj, Papcun, Olšavský, Olšavská
 
Nečlenovia KST MŠK : 4 účastníci
 
 
Turistická mapa  SLOVENSKÝ RAJ  č.124   Turistický atlas list č.  136, 137, 138
 
 
Popis trasy : Trasu začíname ŽSR Vydrník červenou značkou asfaltovou cestou smerom Hrabušice. Je pekné slnečné
počasie s vysokou oblačnosťou. <<<  Obec je doložená z roku 1294 ako Wydernik, neskôr ako Wedrenick (1326),
Widrnik (1773), Vyderník (1920), Vydrník (1927); maďarsky Viderník, Védfalu; nemecky Wiedrig. Obec vznikla na
majetkoch štiavnického cisterciátskeho opátstva. V roku 1530 – 1696 bola v zálohu Levoče. V roku 1787 mala 32 domova
221 obyvateľov, v roku 1828 mala 37 domov a 279 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V roku 1868 tu vznikla
petícia 21 spišských obcí uhorského snemu. Za I. ČSR bolo silné vysťahovalectvo. V obci bola Píloimpregna – výroba
dosák, debničiek a rozličného obalového materiálu na stroje.  >>>  Zo ŽSR schádzame vľavo na cestu a pokračujeme
vpravo popod železničnú trať smerom do obce Hrabušice. Cesta vedie rozľahlým poľom s časťami lúk. Južným smerom
je vidieť chrbát Slovenského Raja. Po čase vchádzame do obce Hrabušice. <<<  Prvá písomná zmienka o obci Hrabušice
sa datuje do roku 1279, kedy sa nazývala Compositi. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne:
z roku 1284 je písomne doložený názov Capusdorf, z roku 1307 Kabuzdorf, z roku 1440 Kaposztafalva, z roku 1773 Hrabusicze,
z roku 1786 Hrabussice, z roku 1920 Hrabošice, z roku 1927 Hrabušice. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Káposztafalu.
Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Spišskú župu; pred rokom 1960 pod okres Spišská Nová Ves,
kraj Košice; po roku 1960 pod okres Spišská Nová Ves, kraj Východoslovenský. Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: Obec sa
spomína v roku 1279. Patrila do Spoločenstva spišských Sasov, v roku 1465 sa stala majetkom panstva Spišského hradu.
Vyvíjala sa ako trhové poddanské mestečko. V erbe malo najprv sv. Vavrinca a Štefana, potom len sv. Vavrinca.
V roku 1582 – 1638 dostalo jarmočné právo. Bol tu mlyn, významná píla, vyrábali znamenité pivo. Obyvatelia sa zaoberali
poľnohospodárstvom a povozníctvom. Csákyovci tu postavili hámre a vysokú pec. V roku 1787 mali Hrabušice 97 domov
a 843 obyvateľov. V roku 1828 mala obec 147 domov a 1054 obyvateľov. V 60. rokoch 19. storočia sa mestečko stalo
centrom slovenského národného hnutia na Spiši. Za 1. ČSR ( Československej republiky ) boli Hrabušice strediskom
lesníckeho a drevospracujúceho priemyslu. V roku 1922 bol štrajk piliarskych robotníkov. Časť obyvateľstva pracovala
v poľnohospodárstve. Počas SNP pôsobili v okolí partizánske skupiny. >>>  Prechádzame obcou okolo kultúrneho strediska
ktoré je stále zatvorené. Za obcou prichádzame do časti Mýto kde pokračujeme rovno, ponad Hornád až po chvíľke
vychádzame na rozsiahlu lúku, vpravo sa pasú kone v pozadí sa ukazuje hrebeň Vysokých Tatier. Zabočíme vľavo cestou
až prichádzame na Podlesok  Celoročné stredisko cestovného ruchu – miestna časť obce Hrabušice. Je východiskom na
túry do centrálnej a severozápadnej časti Slovenského raja, do Prielomu Hornádu, do roklín Suchá Bela, Kyseľ, Piecky a 
Veľký Sokol. Na  .  ATC Podlesok pri informačných tabuľach pokračujem vpravo zelenou značkou na smerom Hrabušice
časť Píla. Značka vedie okolo ATC na Podlesku, rozsiahle táborisko ktoré už nutne potrebuje investovať do opravy a
 modernizácie. Pokračujeme pozdĺž potoka Veľkej Bielej  vody. Vpravo je vidieť pekný pár koníkov. Prichádzame do
najkrajšej časti riečiska a to Tiesňavy, kde potok eróznou činnosťou vytvoril veľmi peknú úzku a hlbokú skalnú rozsadlinu,
prechádzame vodorovnými rebríkmi ponad potok. Riečisko sa postupne rozširuje, lúčny porast sa strieda s lesným
porastom. Vľavo za potokom sa nachádza bývali detský tábor, teraz objekty sú veľmi pekne opravené ako ranč, škoda
že to nie je prístupné verejnosti. Asfaltovou cestou prichádzame do Hrabušice časť Píla. Osada prešla veľkou zmenou,
opravené staré drevené domy, novo postavené, nové informačné tabule pri vstupe do osady poskytujú dostatok informácii
o okolí. Opar ustúpil a začína sa ukazovať aj slnko. Vedľa chaty Lesnica sa nachádza veľmi pekný vyrezávaný betlehém.
Zelenou značkou pokračujeme dolinou Veľkej Bielej vody. Chodník vedie lesnou cestou s miernym stúpaním. Prichádzame
k horárni Veľký Sokol, pri smerovníku odbočíme vľavo žltou značkou cez roklinu Veľký Sokol. <<< Mohutná a dlhá tiesňava
na západnom okraji planiny Glac. Ukončuje ju romantická Róthova roklina, pomenovaná po jednom z priekopníkov turistiky
v Slovenskom raji. Tiesňava Veľký Sokol sa vyznačuje mohutnosťou a dĺžkou (4,5 km). Skalné steny vysoké do 300 metrov
lemujú dno tiesňavy z oboch strán. Veľa vody pretekajúcej roklinou vytvára mnoho vodopádov  s množstvom romantických
kaskád, je ich tu najviac zo všetkých roklín Slovenského raja. Veľký Sokol preto dostal prívlastok najmohutnejšia roklina
Slovenského raja.  Prvý úplný prechod sa uskutočnil 20.8.1898 skupinou prof. M. Rótha, dr. N. Filarského a M. Karolinyho.
O mesiac neskôr tá istá skupina doplnená umeleckým fotografom V. Forbergerom prešla tiesňavou druhýkrát. Fotografie
V. Forbergera boli prvými zábermi z tiesňav Slovenského raja.  Roku 1956 namontovali členovia Horskej služby v tiesňave
prvé kovové rebríky. Na začiatku Róthovej rokliny je umiestnená pamätná tabuľa. >>>  Ústim rokliny vedie spevnená cesta
okolo potoka Sokol. V mieste ústia Malého Sokola značka odbočí z cesty vľavo cez potok a pokračuje chodníkom. V týchto
miesta miestach je dno rokliny ešte trochu širšia a je vidieť okolité vysoké a strmá skalnaté svahy. Na chodníku sa nachádza
slabá vrstva snehu, potok nie je pokrytý ľadom, ale množstvo popadaných stromov sťažuje prechod roklinou. Na svahoch
nie je ľad ale je možno vidieť ešte ľadové jazyky vychádzajúce zo skalných dier a puklín. Roklina sa tiahne juhovýchodným
smerom, preto ráno pri peknom slnečnom počasí ako je dnes na niektorých miestach slnko presvitá až na dno tejto hlbokej
a úzkej rokliny. Jasné slnečné miesta sa striedajú s tmavými tajomne pôsobiacimi zákutiami s dnom pokrytým množstvom
kamenia a kúskov starého dreva ktoré vytvárajú hate zanesené pieskom a kamením vytvorenými po posledných povodniach.
Postupujeme roklinou ktorá od môjho posledného prechodu zmenila neskutočne svoj ráz. Veľké množstvo kúskov dreva, hatí
zanesených pieskom, vymyté veľké balvany na dne, na svahoch a na dne popadané množstvo stromov ktoré z tejto rokliny
vytvorili naozaj divokú a ťažko prechodnú roklinu s množstvom adrenalínu počas prechodu v celej dĺžke rokliny. Prichádzame
k Malému vodopádu ktorým začína najkrajšia a najužšia časť rokliny Kamenné vráta. Pokračujeme úzkou a hlbokou časťou
rokliny, na dne je množstvo popadaných stromov pokrytých asi 20 cm vrstvou snehu. Prechod po kmeňoch dnom rokliny je
veľmi náročný s neskutočným adrenalínovým zážitkom. Na niektorých miestach rokliny sú popadané stromy s koreňmi na
dne rokliny, vytvárajú ťažko prechodné miesta. Pokračujte roklinou do jej záverečného časti – Rothovej rokliny, ktorá
predstavuje najužšiu časť Veľkého Sokola s romantickými kaskádam. Popadané kmene stromov z kamenných stien rokliny
vytvárajú čarovnú atmosféru tejto časti rokliny. Vychádzame z rokliny na Glackú cestu, pokračujeme vľavo červenou značkou,
rozsiahlou lúkou pri bývalej horárni Glac. Na konci lúky si posedíme na slniečku, oddýchneme si a pokračujeme ďalej lesnou
cestou na Malú Poľanu, kde pokračujeme modrou značkou cez veľkú lúku Malej Poľany až prichádzame k záveru rokliny
Suchá Bela. Pod prístreškom v závere Suchej Belej si posedíme, občerstvíme sa a pokračujeme žltou značkou Pod
Vtáčim hrbom, odbočíme vpravo červenou značkou na Kláštorisko. Modrou značkou zabočíme vpravo ponad zatvorenú
roklinu Veľký Kyseľ, ktorá bola zatvorená po požiari v roku 1976. Prechádzame chodníkom bočným svahom až prichádzame
 do ústia Malého Kyseľa kde pokračujeme modrou značkou. <<<  Prvé pokusy o výstup dolinou Kyseľ sa uskutočnili v
 roku 1900 pod vedením M. Rótha a M. Karolinyho. Nasledovali mnohé ďalšie, avšak najstaršia stredná časť tiesňavy
zostala dlho nepokorená. Úspešná bola až výprava K. Kozlovského, ktorý so spoločníkmi v roku 1907 prešiel celú tiesňavu
a preliezol aj Obrovský vodopád. Neskôr sprístupneniu Kyseľa bežným turistom výdatne pomohli železničiari zo
Spišskej Novej Vsi, ktorí na problémové a menej bezpečné miesta osadili kovové mostíky a rebríky. Potok, ktorý ňou
preteká, pramení pod Malou poľanou a vytvára Malý vodopád a Machový vodopád. Keďže bol pokrytý machom, takto
ho nazvali prví objavitelia v roku 1900, ktorí zostupovali od Glackej cesty. >>>  Postupujeme roklinou, ploché ľahšie dno
sa strieda s ťažšie schodným dnom z dôvodu popadaných stromov. Viaceré miesta sú zabezpečené kovovými stúpačkami
a drevenými rebríkmi. Prichádzame k Machovmu vodopádu, Svoje meno dostal podľa nádherného machu ktorý pokrýval
vodopád. Teraz už len zvyšok machu zakrýva vrchnú časť vodopádu. Postupujeme  roklinou až vystúpime záverom rokliny
na Glacku cestu kde taktiež končí roklina Suchá Bela pri prístrešku.  Pokračujeme vpravo žltou značkou Pod Vtáčim hrbom,
odbočíme vpravo červenou značkou na Kláštorisko. Archeologické nálezy potvrdzujú stavbu hradiska ľudu lužickej
kultúry 12.-11. stor. p. n. l. V roku 1241 našli obyvatelia okolitých obci v priestore Kláštoriska útočište pred Tatármi.  
Pri vstupe do ruín kláštora chvíľku postojíme a pozrieme ruiny kláštora. <<< História kláštora siaha až do 13. storočia.
V jeho druhej polovici sa na tej istej planine, na ktorej dnes stoja pozostatky Kláštoriska, zachránili obyvatelia Spiša pred
nájazdmi Tatárov. Z vďačnosti za záchranu, ktorú im Letanovská skala ponúkla, rozhodli sa vystavať tu kostol. Neskôr boli
na toto miesto pozvaní kartuziáni, ktorí tu založili svoj kláštor. Rád kartuziánov založil mních sv. Bruno roku 1084 vo
Francúzsku. Pravidlá rádu sú veľmi prísne: celoživotná mlčanlivosť, zákaz vstupu žien do kláštora (jedinú výnimku mala
mecenáška Hedviga) či život v celách – malých domčekoch so záhradkou. Hlavnou náplňou práce kartuziánov bolo
prepisovanie kníh, o čom svedčia archeologické nálezy. Pokiaľ sa nevenovali pisateľskej práci udržovali chod kláštorného
komplexu ako samostatnej jednotky. Sami si dopestovali väčšinu potrebných plodín. Prijímali pocestných i duševne chorých,
ktorých liečili najmä izoláciou od okolitého sveta. Bohužiaľ, z rovnakého dôvodu, ktorý stál pri vzniku Skaly útočiska, bolo
toto posvätné miesto zničené. Veľmi dobrá obranná poloha sa zapáčila najskôr husitom a neskôr bratríkom. Spišská župa
bola nútená roku 1543 kláštor zničiť. >>>  Je pekné, slnečné počasie s vysokou  oblačnosťou. Tu sa stretávame s druhou
skupinou ktorá uskutočnila prechod roklinou Suchá Bela. Pokračujeme modrou značkou smerom na Čertovu sihoť. Značka
obchádza veľkú lúku pod Čertovou sihoťou sprava.  Vzduch je čistý s nádhernou viditeľnosťou. Vysoké Tatry sa črtajú na
pozadí zrúcaniny Kartuziánského kláštora. Pred nami vpravo je niekoľko malých chát, vľavo stará chatka Zorka, reštaurácia
na Kláštorisku, pred ňou pri lesu zrúcaniny Kartuziánského kláštora, vpravo v pozadí hrebeň Vysokých Tatier. Prichádzame
na najvyšší bod Čertovej Sihoti na ktorom je postavený stožiar vysielača.  Postupujeme miernejším svahom až prichádzame
na vyhliadku na Čertovej sihoti odkiaľ je pohľad na dolinu Tomášovskej Belej a vľavo na kopce okolo Matky Božej.
Pokračujeme ďalej chodníkom, vľavo na niektorých miestach je výhľad do Hornádskej kotliny. Postupujeme hrebeňom
vpravo po južnej strane svahu nad Tomašovskou Belou. Po čase značka zabočí vpravo dole. Na chodníku na niektorých
miestach vystupuje skalné podložie a je poprepletané  množstvom koreňov  ktoré veľmi sťažujú pohyb po chodníku a je
preto potrebné zvýšiť opatrnosť. Pred začiatkom prudkého klesania sa ukazujú vľavo skalné steny. Postupujeme
najnáročnejším chodníkom v Slovenskom raji s najväčším klesaním s množstvom serpentín. Z chodníka nie sú žiadne
výhľady. Od smerovníka odbočíme vpravo modrou značkou cez lávku v ústi Bieleho potoka, vľavo cestou na lúku pod
Tomašovským výhľadom. Postojíme z dôvodu pitnému režimu pozrieme si Tomášovský výhľad v obedňajšom slnku.
 <<<  Prielom Hornádu je približne 16 km dlhý úsek horného toku rieky Hornád od ústia Veľkej Bielej vody po Smižany.
Hornád tu vytvoril kaňonovité údolie, brehy ktorého spadajú z bočných hrebeňov a vrchov miestami s vyše 300 m výškovým
rozdielom. Vďaka svojej turistickej histórii má Prielom Hornádu zvláštne postavenie medzi prírodnými hodnotami
Slovenského raja. Až roku 1960 sa začalo s výstavbou lanovej lávky v ústí Kláštorskej rokliny a roku 1974 sa ukončila
etapovitá výstavba "chodníka Horskej služby".  Na tomto chodníku je zabudovaných 7 kovových mostíkov a lávok,
približne 320 m reťazí v exponovaných skalných stenách, 140 stúpačiek a približne 70 m drevených lávok. Pre turistov
je sprístupnený v celej dĺžke. >>> Pokračujeme modrou značkou okolo Hornádu, prekročíme ústie Lesníckeho potoka,
okolo smerovníka s odbočkou na Lesnicu a Košiarný briežok, prechádzame cez prvú železnú lávku ponad Hornád v
 miestach kde bol niekedy betónový most. Prichádzame k centrálnemu smerovníku na dolnom parkovisku na Čingove.
Pokračujeme vpravo cez železnú lávku, zabočíme vľavo cez lúku okolo ktorej je množstvo chatiek. Vchádzame do lesa,
chodník vedie okolo Hornádu, ktorý v týchto miestach vytvára niekoľko pekných romantických zákutí, kde kolmé skalné
steny sa striedajú s lúkami, ktoré vychádzajú priamo z vody. Po chvíli prídeme k starej už nepoužívanej hati v Smižanskej Maši
, ktorá slúžila ako zdroj pitnej vody. Vychádzame na cestu, pokračujeme cestou popod železničný podjazd , za ktorým
opustíme značku a pokračujeme okolo trati až na ŽSR Smižany. <<<  Mnohé pamiatky svedčia už aj o zásahu ľudí otománskej
kultúry, ktorý príchodom do tohto civilizačne vyspelého prostredia vytvoril kultúru, ktorú považujeme za jednu z najvyspelejších
pravekých kultúr v európskom prostredí. V priebehu 14. storočia pred Kristom prichádzajú tu ďalšie etniká organicky
nadväzujúce na výdobytky predchádzajúceho vývoja. Svedčí o tom pestrá škála bronzových výrobkov. Na Hradisku bolo
opevnené sídlisko, ku ktorému patrili osady na Smižianskej Maši, na Rovni, Pri kňazovej studni, na Záhradkách i na
Štrkovisku. Do tohto osídlenia zasiahla postupná kolonizácia Spiša ľudom púchovskej kultúry, ktorá i tu vrcholila v období
okolo zlomu letopočtu a pretrvala až do konca druhého storočia po Kristovi. V kráľovskej listine Belu IV. z 23. marca 1254
sa Smižany prvýkrát písomne spomínajú pod názvom "Sumugh a Villa Canis i Villa caniferorum", to znamená obec vodičov
loveckých psov. Listina slúžila ako potvrdenie kúpy pozemkov pre Spišských Sasov. Taktiež sa z nej dozvedáme, že
pôvodné obyvateľstvo obce vykonávalo pre kráľa a jeho zástupcov na Spišskom hrade špeciálne služby pri poľovačkách,
boli chovateľmi loveckých psov, duričmi, honcami. Uhorský kráľ Ondrej III. udelil Smižanom 12. mája 1293 výsady, ktoré ich
zaradili medzi privilegované lokality na Spiši. V privilegiálnej listine ich oslobodil od poddanskej služby voči Spišskému hradu,
vyňal ich spod súdnej právomoci spišského župana, dal im tiež právo skladať prísahu pred oltárom vo vlastnom kostole a
podrobne vyznačil chotár obce. Pri svojej "spanilej" jazde prišli husiti z Poľska v apríli - máji 1433. Medzi inými mestečkami
a dedinami vyplienili aj Smižany. Smižany mali pravdepodobne už v 15. storočí vlastnú pečať, ktorou overovali svoje listiny
a listy. V jej poli bol dvojkríž, ktorý upozorňoval na starobylé patrocínium a súčasne dával na známosť, že svoje výsady
Smižančania získali už za Arpádovcov. Okolo polovice 16. storočia sa Spišského hradu i majetkov k nemu patriacich násilne
zmocnil Ondrej Báthory,ale roku 1553 ich definitívne získali Thurzovci. V roku 1638 sa Smižany stali majetkom Csákyovcov,
ktorí ich dostali testamentom a manželským zväzkom od Thurzovcov. Južne od obce, bezprostredne pri vstupe do
Slovenského raja postavil Štefan Csáky začiatkom 19. storočia mašu - železiareň, ktorá bola v roku 1829 ocenená
na 29 000 zlatých. Csákyovci ju v roku 1835 prenajali podnikateľom Prihradnému a Trangousovi. Maša zanikla v
poslednej štvrtine 19. storočiaroku 1886. >>>
-
-
Mapa trasy :       
-
-
Výškový profil trasy :
-
-
 
Horáreň Veľký Sokol.
-
-
 
Roklina Veľký Sokol.
-
-
-
-
-
 
-
-
-
-
-
-
-
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
Bývala horáreň Glac.
-
-
 
Veľká Poľana v pozadí Havrania skala.
-
-
 
Malý Kyseľ.
-
-
 
-
-
-
 
Machový vodopád.
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
Kartuziánsky kláštor.
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
 
Kláštorisko.
-
-
 
Suchá Bela.
-
-
 
-
-
-
 
Misový vodopád.
-
-
 
-
-
-
  
-
-
-
 
-
-
-
 
-
-
-
Viac fotografii pozri :  Fotogaléria – Slovenský raj / Veľká Biela voda /
                                   Fotogaléria – Slovenský raj / Veľký Sokol /
                                   Fotogaléria – Slovenský raj / Malý Kyseľ /
                                   Fotogaléria – Slovenský raj / Kartuziánsky kláštor /
                                   Fotogaléria – Slovenský raj / Suchá Bela /
                                   Fotogaléria – Slovenský raj / Čertova sihoť /
-
-
Informácie označené v zátvorkách  <<<    >>>   sú použité z oficiálnych web stránok citovaných lokalít.
-
Správca web stránky nie je ich autorom. 

-

TOPlist